Evanjelium nás dnes privádza na cestu, ktorou Ježiš putuje „do Jeruzalema“. V Lukášovom evanjeliu je tento smer vždy teologicky dôležitý – Jeruzalem je miesto, kde sa naplní Kristovo poslanie: kríž a zmŕtvychvstanie. Na tejto ceste stretáva desať malomocných. Malomocenstvo v biblických časoch nebolo len chorobou tela, ale aj spoločenským a náboženským vylúčením – chorý musel žiť mimo spoločenstva. Ich volanie: „Ježišu, učiteľu, zmiluj sa nad nami!“ je modlitbou, v ktorej vyznávajú Ježišovu moc. To je aj každá naša modlitba, lebo v nej sa obraciame k Bohu, ktorý má moc.
Všimli ste si, že Pán Ježiš nepovie malomocným: „Buďte uzdravení,“ ale: „Choďte, ukážte sa kňazom.“ (porov. Lv 14) Uzdravenie sa deje „na ceste“, keď poslúchnu. Viera v Biblii nie je iba vnútorný pocit, ale konkrétny krok. Je to poslušnosť voči Božiemu slovu. Malomocní sa vydali na cestu ešte skôr, ako videli výsledok. To je aj výzva pre nás: neraz musíme vykročiť s dôverou, aj keď „výsledok“ ešte nevidíme. Viera sa začína práve tam, kde poslúchame Božie slovo bez podmienok.
Zo všetkých desiatich sa vracia iba jeden. Je to cudzinec, Samaritán. Lukáš zámerne zdôrazňuje, že „padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu“. V texte evanjelia je pre slovo „ďakovať“ použitý výraz „eucharistein“. Odtiaľ pochádza slovo „Eucharistia“. Uzdravenie dostali všetci, ale len ten, kto sa vrátil, zažil plnosť spásy: Ježiš mu hovorí: „Tvoja viera ťa zachránila.“ Viera bez vďačnosti ostáva nedokončená. Vďačnosť otvára človeka nielen pre dar, ale pre osobný vzťah s Darcom.
Aj v našej dobe hrozí, že berieme Božie dary ako samozrejmosť: zdravie, rodinu, vieru, sviatosti, Cirkev. Často sa podobáme deviatim, ktorí prijali uzdravenie, ale nenašli cestu späť k Pánovi. Vďačný kresťan je radostný kresťan. Vďačnosť chráni pred sťažovaním, pesimizmom a pocitom, že Boh nám stále niečo dlhuje. A tu je naše poslanie: byť ľuďmi vďačnosti. Pretože vďačný kresťan je radostný kresťan. A radosť je dnes najväčším svedectvom viery. V kultúre, ktorá často vidí iba to, čo nemá, alebo sa stále sťažuje, jednoduché „ďakujem“ sa stáva prorockým znakom.
Boží Syn nás povzbudzuje: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,16) Svetlo kresťana nespočíva v prvom rade v tom, že je dokonalý, ale že vie ďakovať. A práve tak oslavuje Boha.
Nech aj naše životy sú eucharistiou – ustavičným „ďakujem“ Bohu, ktorý nás uzdravuje a zachraňuje.
