Bolo to v roku 1994, vo vlaku som stretol priateľa zo susedného internátu. Krajina sa prebúdzala po socialistickej šedivosti. V atmosfére uvoľnenia a slobody vznikol v Poprade festival plný farieb, výšky a krásnych hôr, ktoré sme bežne nemohli uzrieť pre dosť vysoký plot na našich hraniciach. Roman nedokázal ukryť vzrušenie vo svojom hlase. Bol mladý skvelý pilot s licenciou aj na dvojmiestne motorové lietadlá.
Náčelník aeroklubu za ním prišiel v sprievode šľachovitého pána. Povedal mu, že je v aeroklube pilotom s najlepšou angličtinou, a preto urobí vyhliadkový let ponad Tatry s týmto hosťom zo zahraničia. (Poznámka pre mladších: V tej dobe vedelo len veľmi málo ľudí cudzie reči okrem ruštiny. Znalosť angličtiny bola veľmi výnimočná.) Ako každý mladý človek sa do toho s nadšením pustil. Sprievod okolo staršieho pána mu ho predstavil: Edmund Hillary. Čestný hosť a porotca na festivale.
Už len keď to Roman rozprával, videl som, ako sa mu spotili dlane. Aj napriek nízkemu veku bol veľmi dobrý pilot. Ale zobrať do mašiny človeka, ktorý zdolal ako prvý Everest, je psychicky dosť náročné. Taká zvláštna zodpovednosť. Nejde len o ľudský život, je tu zodpovednosť aj za monumentálny životný príbeh. Vravel, ako sa mu chveli ruky na knipli počas štartu. Ale sir Edmund mal pochopenie pre jeho trému. S pokojom veľkého človeka mu zveril svoj život do rúk takým spôsobom, že ho to upokojilo a bol to pre oboch krásny zážitok. Pre môjho priateľa určite na celý život.
Tento velikán himalájskeho sveta sa narodil na Novom Zélande. Počas vojny slúžil v posádke krásneho amerického hydroplánu určeného na prieskum a záchranu zostrelených pilotov alebo stroskotancov. Pri jednej nehode utrpel zranenia a popáleniny, z ktorých sa našťastie zotavil a aj po vojne sa mohol venovať svojej záľube, horolezectvu. Bol veľmi sčítaným človekom, ktorému každodenná dvojhodinová cesta do školy umožnila venovať sa aj niečomu, čo mladí dnes asi ani nepoznajú: dennému snívaniu – rojčeniu.
Jeho sny sa začali napĺňať. Dostal sa do expedície na Everest v roku 1951. Bola neúspešná. Po Britoch dostali príležitosť Švajčiari, tiež sa dostali blízko k vrcholu, ale museli sa predčasne vrátiť. V roku 1953 opäť dostala vzácne povolenie vyliezť na Everest britská expedícia. Ocitol sa v nej aj Edmund. Bol v záložnom družstve, ale nakoniec sa práve jemu podarilo plece pri pleci s nepálskym šerpom Tenzingom Norgayom vystúpiť 29. mája na 8 848 metrov vysoký najvyšší vrch planéty a aj sa úspešne vrátiť.
Okrem vlajok tam zanechal aj malý krížik. Svoju slávu a finančné možnosti, ktoré mu umožnilo toto prvenstvo, pretavil do stavby nemocníc a škôl v milovanom Nepále. Priateľstvo s Tenzingom mu otvorilo srdce pre potreby núdznych obyvateľov veľhôr.
Zaplatil za túto svoju dobročinnosť hroznú cenu. Pri pracovnej ceste do Nepálu kvôli novej nemocnici zahynula pri leteckom nešťastí jeho manželka Louise Mary a najmladšia dcéra Belinda. Nezlomilo ho to a pokračoval vo svojej filantropii a láske k ľuďom. Aj preto prišiel po páde totality do našej malej krajinky podporiť dobrú vec sýtiacu dušu človeka.
Stále potrebujeme tu na Slovensku povzbudenie k snahe o otvorenosť, túžbe po slobode, rozumnosti a zodpovednosti za svoju budúcnosť. Pohyb v horách to prirodzene učí dušu každého človeka. Rád si tie hory bližšie obzrel z kabínky stroja riadeného mladým človekom s ušami horiacimi od trémy pod pilotnými slúchadlami. Lebo vytrval v konaní dobra aj napriek krutej skúsenosti, že šľachetnosti sa kladú v tomto svete aj veľmi bolestné prekážky.
A ten príbeh sa stále opakuje. Zažil ho napríklad Peter, čo sa predtým volal Šimonom. Šiel životom tak, ako mu to okolnosti umožnili. Vypracoval sa a vedel si vlastnými rukami nezávisle od iných zarobiť každodenný chlieb a ryby. Ale patril k tým nemnohým, čo nezabudli aj v dospelosti snívať. O niečom lepšom a hodnotnejšom. Preto šiel za Ježišom. Uvidel v ňom svoj osobný Everest. Dopracoval sa na vrchol.
Nečakal na ňom kríž s umučeným Majstrom. Vzkriesenie všetko vysvetlilo a umožnilo mu, že na tom vrchole vnútorne nezahynul. Mohol sa vrátiť späť ako víťaz. Videl prázdny hrob i Tomáša dotýkať sa oslávených rán. Na rozdiel od Judáša a tých, čo odišli ešte skôr, lebo sa im Ježišova reč zdala tvrdá, on s menším trojnásobným zaváhaním na tej výprave obstál. Vracia sa a ide loviť ryby. Má na to plné právo a každému sa môže pozrieť do očí. Znova normálny život s upokojujúcou rutinou. Ak by pri brehu Genezaretského jazera ostal do smrti, určite by zomieral vnútorne nasýtený a nesmierne bohatý.
Mohol sa tak rozhodnúť. No Ježišova otázka pri pahrebe s pečenou rybou a chlebom, či ho miluje, zmarila túto trajektóriu jeho života. Uvedomil si, že je výnimočne obdareným človekom. Že veľa dostal a že môže veľa ponúknuť. Priam musí. Edmund po zostupe pochopil, že je obdarený. Už sa nemá vracať k predchádzajúcemu životu. Dobrému a správnemu, podotýkam. Vypočul tu otázku, či dokáže milovať Krista ukrytého v núdznych, a až ako veľmi. Či aj za cenu vlastnej bolesti. Lebo aj pre neho platilo, že iní ťa opášu…
Pri robení dobra často nebudeme mať veci pod kontrolou. Máme dosť veľkú lásku, aby sme napriek tomu do toho šli?
Je to príbeh každého z nás. Je obdobie v živote človeka určené na snívanie a prípravu. Potom si hľadáme svoje Everesty. Pre každého je trochu iný. Dosahujeme, alebo nedosahujeme jeho vrchol. Možno sa cestou ciele upravia a je to iná osemtisícovka. Chceme si dokázať, že sme predsa len trochu výnimočnejší ako ostatní. Túžime po rešpekte, uznaní a ocenení. V tom snažení ideme na hranicu.
Prepracuvávame sa k smrti. Strácame svojich najbližších pri budovaní výnimočnej kariéry, alebo hoc aj len v nevyhnutnom zarábaní v bohatších krajinách na budúcu splátku hypotéky. Platíme za to rozchodmi a rozvodmi ako horolezci amputovanými prstami, v ktorých prestala prúdiť horúca láska. „Lebo to teraz na chvíľu musí ísť bokom… Je to otázka nastavených priorít…“
Doráňaní udýchaní a so šúpajúcou sa kožou na tvári schádzame v istom veku späť k všednosti. Aj v duchovnom živote je to tak. Už nepobehujeme z akcie na akciu. Vieme, čo máme vo svojom srdci. Už by sme mohli s tým žiť do konca života. Fakt by nám stačila loďka a pár rýb v sieti. Vnútro dovoľuje žiť zo zásob ďaleko za koniec života.
A vtedy prichádza tá pokojná otázka. „Po tom všetkom čo si zažil, dosiahol, čo ti ublížilo, ale aj ťa nesmierne posilnilo, miluješ ma?“ Môžeme ostať pri čestnom živote rybára, alebo vykročiť opásaní len Božou láskou do neznáma. Kto raz okúsil, aké je to robiť dobro z lásky ku Kristovi, asi vykročí.
V roku 2003 vystúpil syn Emunda Peter Hillary spolu so synom Tenzinga Jamlingom Tenzingom plece pri pleci, tak ako ich otcovia presne pred 50 rokmi, na vrchol Everestu…
