Diskusia o diakonáte žien sa po zverejnení najnovšieho posudku Komisie pre štúdium diakonátu žien, ktorú v spojitosti so Synodou o synodalite zriadil pápež František, rýchlo rozdelila na dva tábory. Jedni očakávali prelom, iní vopred rátali s odmietnutím. Keď sa však emócie upokoja, zostáva priestor na inú, hlbšiu otázku: Ako v Cirkvi dnes vlastne rozumieme diakonátu? A aké miesto má mať v jej živote?
Čo posudok hovorí – a čo nehovorí
Odborný dokument, ktorý sa venoval možnosti diakonátu pre ženy, konštatuje, že Cirkev v tejto chvíli nevidí podmienky na zavedenie sviatostnej diakonskej služby pre ženy. Zároveň však priznáva, že samotný diakonát je teologicky nedostatočne preskúmaný. To je dôležitá informácia: nejde len o to, či ženy môžu byť diakonkami. Ide o to, že Cirkev potrebuje lepšie pochopiť samotnú podstatu diakonskej služby.
Druhý vatikánsky koncil obnovil trvalý diakonát po stáročiach, keď bol vnímaný najmä ako prechodný stupeň k presbyterátu. Koncilovým cieľom bolo vrátiť diakonátu vlastnú identitu. No prax ukazuje, že kým vízia bola správna, jej realizácia zostala často nejasná.
Nie je tajomstvom, že v niektorých krajinách sa trvalí diakoni stali akýmisi pomocnými kňazmi: môžu kázať, krstiť, sobášiť, pochovávať. Diakonia – pomoc núdznym, blízkosť trpiacim, charitatívna služba – však zostala v tieni.
Diakonát kedysi
V staroveku patrili diakoni priamo pod biskupa. Neboli súčasťou farského zázemia, ale diecézneho tímu. Biskup im zveroval správu almužien a pomoc chudobným, čo bolo v rannom kresťanstve kľúčové. Presbyteri sa venovali liturgii a vedeniu spoločenstva; diakoni boli „očami a rukami“ Cirkvi medzi najzraniteľnejšími.
Dnešná prax – najmä v Európe – ich často viaže na jednu farnosť. Pri súčasných „megafarnostiach“ je to problém: diakon s civilným povolaním a desaťhodinovým úväzkom sa len ťažko môže venovať pastoračnej službe v takom rozsahu, aký farnosť potrebuje. Výsledkom je napätie medzi teoretickým opisom služby a tým, čo je reálne možné.
Tradícia diakoniek?
Historický výskum potvrdzuje, že v staroveku existovali ženy s úlohami diakonov – napríklad pri katechumenáte žien či v službe chudobným. Nie je však doložené, že by tieto ženy prijímali sviatostnú diakonskú vysviacku. Cirkev jednoducho nepozná trvalú tradíciu sviatostnej ordinácie žien. Túto hranicu potvrdzuje aj apoštolský list pápeža Jána Pavla II. Ordinatio sacerdotalis a je spoločná všetkým cirkvám vo východnej tradícii.
Téma diakonátu žien je preto oveľa širšia než otázka „áno či nie“. Skôr otvára priestor pre premýšľanie nad tým, aké formy poverených služieb môžu ženy v Cirkvi zastávať, a to dôstojne, stabilne a teologicky jasne.
Laici v pastorácii
Laici pracujúci v pastorácii nie sú výlučne západným fenoménom. Pastorační pracovníci – muži aj ženy – existujú v mnohých krajinách. Problém je skôr v tom, že tieto formy služby sú často nejednotné, nekompatibilné a teologicky neujasnené.
Zaujímavým detailom je, že kým kňaz môže pôsobiť takmer kdekoľvek na svete, laické poverenia sa často nedajú preniesť ani medzi dvoma susednými krajinami. To ukazuje, že Cirkev nemá jednotný koncept laických služieb, čo oslabuje ich potenciál.
Zároveň treba povedať, že mnohé ženy v týchto poverených službách odvádzajú výbornú prácu a ich prínos pre farnosti je nenahraditeľný. Problém nie je v nich, ale v neujasnenom systéme ich poverenia.
Čo hovorí pápež
Pápež Lev XIV. opakovane zdôrazňuje, že budúcnosť Cirkvi sa nedá budovať cez kultúrne tábory a vnútrocirkevné konflikty. Jeho cieľom nie je kompromis medzi „ľavicou“ a „pravicou“, ale návrat k biblickým základom, Tradícii a duchu evanjelia.
Nový posudok k diakonátu ukazuje, že téma služby – diakonie – je oveľa širšia, než sme si zvykli myslieť. A tu vstupuje do hry aj exhortácia Svätého Otca Dilexi te, ktorá v Európe zatiaľ zostala takmer nepovšimnutá. Pápež v nej vysvetľuje, že chudoba nie je len sociálny pojem, ale antropologická realita: každý človek nesie zraniteľnosť a potrebuje sprevádzanie.
Ak toto vezmeme vážne, Cirkev môže znova objaviť svoju starobylú úlohu – byť miestom, kde chudobní, slabí a zranení nájdu pomoc. V staroveku bola práve starostlivosť o najbiednejších tým, čo kresťanov odlišovalo od okolia. To bola ich najväčšia „evanjelizačná sila“.
Ďalší smer
Možno práve tu sa otvára nový horizont diakonátu. Nie v diskusii o tom, kto môže prijímať sviatosť, ale v návrate k jeho pôvodnému poslaniu: slúžiť tam, kde je človek zasiahnutý núdzou a odkázanosťou.
Môže ísť o vznik nových spoločenstiev, nových foriem služby alebo nových poverení – to zostáva otvorené. Isté však je, že Cirkev bude musieť znovu prehodnotiť, ako využíva službu diakonov aj laických pracovníkov a akú podobu má mať charitatívna misia v dnešnom svete.
Pápež naznačuje smer jasne: v centre má byť človek v núdzi, pretože – ako pripomína – „chudobní nie sú sociologickou kategóriou, ale samotným telom Krista“.
Odpoveď na túto výzvu bude formovať budúcnosť diakonátu aj celej Cirkvi.
Spracoval Rastislav Čižik.
