Z času na čas sa mi v mysli vynorí ilustračný príbeh o mladom mužovi, ktorý práve končil štúdium na vysokej škole. Pochádzal z bohatej rodiny, v ktorej bolo zvykom, že k úspešnej promócii sa ako dar dávalo auto. Preto ešte pred promóciou spolu s otcom našli auto, ktoré by sa mu najviac páčilo. Syn bol teda patrične motivovaný k výkonu.
Keď po úspešnej promócii nasledovala rodinná oslava, nevedel sa dočkať svojho nového auta. Nadišla vytúžená chvíľa blahoželania, no otec mu namiesto kľúčov od auta podal Bibliu. Syn bol rozčarovaný. „Tak to si otec zo mňa poriadne vystrelil! Namiesto auta Biblia?!“
S obrovským hnevom hodil knihu na zem a vybehol z domu. Viac sa nevrátil. Prerušil s rodinou kontakt. Nevedel sa zmieriť s tým, že ho otec takto podviedol. Po niekoľkých rokoch ho zastihla správa o otcovej smrti. Po dlhom uvažovaní sa napokon rozhodol ísť na jeho pohreb. Po obradoch si v rodičovskom dome prezeral veci po otcovi. Bola medzi nimi aj Biblia, ktorú mu otec daroval v deň promócie a ktorú odhodil.
Vzal ju do ruky a začal v nej listovať. Po chvíli z nej vypadol akýsi papier. Keď ho zdvihol, zistil, že to bol šek. Vystavil ho jeho otec v onen deň oslavy promócie. Suma na šeku sa zhodovala s cenou auta, ktoré pred promóciou spoločne s otcom vybrali. Otec svoj sľub dodržal. Len syn otcovi nedal šancu.
Sme svedkami mnohých sľubov – niektoré z nich dávame sami, iné dostávame od iných. A potom je tu jedna osobitná kategória s miernym významovým posunom: keď si my sami od niečoho niečo sľubujeme. A práve tieto „sľuby“ sú častou príčinou našich sklamaní.
Preto aj Bibliu musíme čítať veľmi pozorne. Veď často sa označuje ako kniha prísľubov. Istý pán Everick Storms si dal tú námahu a spočítal ich. Zistil, že ich je dohromady 8 810, z toho až 7 500 sľubov dáva Boh človeku. Takmer každý štvrtý verš Biblie teda obsahuje jeden prísľub.
Jasnou ukážkou toho je evanjeliová stať o narodení svätého Jána Krstiteľa. Vidíme tu nielen oprášenie Božích prísľubov, ale aj ich naplnenie.
Jedna udalosť plní Boží prísľub hneď v dvoch rozmeroch – osobnom i spoločenskom. Boh plní sľub, ktorý dal všetkým ľuďom, a tým odpovedá na túžbu dvoch konkrétnych ľudí – Zachariáša a Alžbety.
Posledná veta posledného proroka v Starom zákone totiž obsahuje prísľub – Boh ústami proroka Malachiáša hovorí: „Hľa, ja vám pošlem proroka Eliáša, skôr než príde Pánov deň, veľký a hrozný.“ (Mal 3,23) A potom sa Boh akoby odmlčí. Štyristopäťdesiat rokov nič. Kde je ten Eliáš, ktorý má pripraviť príchod Mesiáša? Po takom dlhom čase prichádzajú pochybnosti. Neplní azda verný Boh svoje prísľuby?
Každý zbožný Žid v tom čase poznal prísľub z Knihy Genezis, kde v 49. kapitole čítame jasné slová: „Neoddiali sa žezlo od Júdu ani berla od jeho nôh, kým nepríde (ten), ktorému prislúcha (žezlo) a ku ktorému sa pritúlia národy.“ Židovský kmeň Júda bol nositeľom kráľovského prísľubu i autority. No táto autorita sa postupne zmenšovala až do podoby židovskej veľrady – Sanhedrinu. Tá bola vnímaná ako posledný zvyšok toho vládnuceho žezla.
Napokon bol židovský národ pripravený aj o tento posledný zvyšok moci, keď rímsky prokurátor Caponius zbavil židovskú radu moci. A to spôsobilo sklamanie. V Babylonskom talmude nájdeme verš: „Beda nám! Boh zabudol na svoj prísľub. Bolo odňaté žezlo Júdu a Mesiáš neprišiel.“
Viete, kedy bola napísaná táto veta? Bolo to v čase, keď akýsi 12-ročný chlapec prekvapil svojimi otázkami učencov v Jeruzalemskom chráme. Boh nezabudol. Boh je verný svojim prísľubom s dokonalým načasovaním. A príkladom tohto načasovania sú aj Zachariáš a Alžbeta. Boli v pokročilom veku a nemali deti. Tak ako celý židovský národ vytúžene čakal Mesiáša, tak oni okrem toho očakávali potomka. Boh zasiahol do ich života iným spôsobom, ako si to predstavovali. Bolo to nad ich očakávania.
Čo nám to pripomína? Že Boh vždy plní svoje sľuby. Vždy. On je Slovo, ktoré sa pre nás stalo telom.
A naše sklamania? Tie zväčša pochádzajú z našich vlastných nesplnených očakávaní. Keď nám Boh nesplní vlastne to, čo sme si my sami od neho sľubovali, čo sme my sami naprojektovali.
V tejto súvislosti mi prichádza na um ešte jeden známy výrok. Pochádza od Dietricha Bonhoeffera, ktorý krátko pred svojou smrťou v koncentračnom tábore zanechal slová: Boh nezachraňuje od kríža, ale v kríži…
