Tomáš… nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ (…) „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ (…) „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ (…) „Pán môj a Boh môj!“ (…) „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ (Jn 20,24-29)
Apoštoli sa delia o zážitok stretnutia, Tomáš o svoje pochybnosti. Kladie pritom nápadný dôraz na všetky stopy umučenia, na rany po klincoch i v boku… Asi preto, že učeníci mu v nadšenom opisovaní zážitku stretnutia so Vzkrieseným o tomto všetkom hovorili, čo aj ich utvrdzovalo, že to bol skutočne on, Ježiš, oslávený, a predsa rovnako blízky. To nebol výsledok kerygmy, ale jej počiatok.
Tomáš nebol s ostatnými, a tak nemal ani čo vidieť, ani v čo uveriť. Pri ďalšom stretnutí chcel Ježiš vniesť pokoj aj do jeho duše. Nezačal výčitkami. Chcel mu pomôcť, aby sám prišiel na to, že to podstatné nemožno pochopiť dotykom prstov a zraku. A Tomáš sa naozaj presvedčil – nielen o tom, že pred ním stojí ten Ježiš, ktorý bol ukrižovaný a prebodnutý a potom vstal z mŕtvych, ale že pred ním stojí Pán a Boh, jeho Pán a Boh. Mohol sa presvedčiť o Ježišovom človečenstve hmatom a o jeho božstve vierou. Tú vyjadril svojím zvolaním.
A to isté podčiarkol aj Pán: buď veriacim, nezakladaj si iba na zmyslovej skúsenosti. Akokoľvek je presvedčivá, to podstatné odhaliť nemôže. Bohočloveka môže prežívať iba viera, aj keby sa ho ruky tak spoľahlivo dotýkali, ako Tomášove Ježišovho prebodnutého boku. Práve vďaka silnej bezprostrednej skúsenosti si mohol Tomáš uvedomiť, že „to podstatné možno vidieť iba srdcom“ a blažení sú tí, čo uverili v to, čo vidieť nemožno. Boh sa začína tam, kde sa končí každá naša predstava o ňom. Nie sme teda na tom o nič horšie ako učeník Tomáš. Len tak, že stále viac veríme, aj my vstupujeme do sveta viery.
Už od prvých dní po zmŕtvychvstaní vidno, že „Ježiš žije a pôsobí vo svojej Cirkvi“. Tomáš bol mimo, preto sa s ním nestretol… Je pravda, že Ježiš sa zjavil aj Márii Magdaléne a Emauzským, ale aj tých poslal a hneď bežali do „prvého Vatikánu“ v jeruzalemskom večeradle. Ľudská blízkosť spolu s mocou a slávou Vzkrieseného sa uchováva uprostred Cirkvi. Charizmatický a hierarchický princíp sa tu zlieva, lebo obomi hýbe tá istá láska.
Tomáš vyznel ako najviac maloverný, lebo bol najviac úprimný. Iní pochybovali ešte aj po mnohých ďalších stretnutiach, a dokonca aj vo chvíli, keď sa Ježiš pred nimi vznášal do neba (porov. Mt 28,17). No treba mu priznať i to, že pohľad na ľudské rany viedol Tomáša vyznať Ježišove božstvo: od viditeľného k neviditeľnému, od zvedavosti k obdivu, od obdivu ku kontemplácii. Ježiš vie, že sme takto stavaní, a preto nielen v Tomášovom prípade vychádza v ústrety limitom ľudskej prirodzenosti. Hľadať znamenia, ale nezastať len pri nich. Do Božieho sveta sa vstupuje len skokom viery.
Môžeme sa pýtať, čo nám Tomášovo stretnutie so Vzkrieseným odkazuje dnes, v prvé dni prázdnin a dovoleniek. Je to čas, keď častejšie vidíme mnohé krásne výtvory prírody i ľudského umenia. Môžeme sa snažiť „dotknúť sa“ ich, odfotiť si ich – a seba pri nich –, môžeme sa nadchnúť ich krásou. Ale môžeme ich aj kontemplovať, teda oslavovať Boha, ktorý nás toľkou krásou obdaril a ktorý nám cez ňu rozpráva o svojej vlastnej kráse, múdrosti a dobrote. Aby sme neboli len vidiaci, ale stávali sa aj veriaci.
