Časy sú zlé. Vyzerá to tak, že niet peňazí. Mešec zíva prázdnotou, treba vymyslieť, čo s tým. Komu vziať?
Napríklad taký rímsky cisár Dioklecián (284 – 305), ten to vyriešil po svojom, ten bol v zdieraní absolútny expert. Mal veľké plány. Reformami, tvrdou rukou a ožobračovaním udržať v chode impérium.
Dioklecián je známy ako prenasledovateľ kresťanov. Našich starších duchovných bratov mučil ako vedel, zatváral im kostoly, zdaňoval ich, sekal na kusy. Nútil ich, aby sa klaňali pohanským, rozumej štátnym bôžikom. Kto tak neurobil, musel zomrieť. Podľa niektorých prameňov si to občas odnieslo aj sto kresťanov denne. Kresťania mu liezli na nervy, mali „na háku“ jeho reformy. Poznáme mučeníkov z jeho éry. Ich príbeh sa začína – Za vlády cisára Diokleciána…
Slávny blázon markíz De Sade vo svojej knihe Stodvadsať dní Sodomy rozvíja takúto úvahu – boháči sedia pri stole a rozprávajú sa o almužne. Jeden je zástancom toho, že chudobným treba pomáhať. Druhý mu oponuje, že rozdávanie almužny a pomoc chudobným, je to najzvrátenejšie, čo môže bohatý človek urobiť. Almužna totiž chudobnému nepomôže, nevytrhne ho z jeho chudoby, no bohatému zbytočne uberie z jeho komfortu. Nakoniec dospejú k tomu, že pre dobro veci je potrebné chudákom vziať úplne všetko, lebo na nich aj tak nezáleží.
No a máme tu aj Judáša, ekonomického experta Ježišovej skupiny, ktorý nakoniec svojho šéfa predal za cenu otroka.
Pamätný je výjav, opísaný v Evanjeliu podľa Jána: Šesť dní pred Veľkou nocou prišiel Ježiš do Betánie, kde býval Lazár, ktorého vzkriesil z mŕtvych. Pripravili mu tam hostinu. Marta obsluhovala a Lazár bol jedným z tých, čo s ním stolovali. Mária vzala libru pravého vzácneho nardového oleja, pomazala ním Ježišove nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi; a dom sa naplnil vôňou oleja. Tu jeden z jeho učeníkov, Judáš Iškariotský, ktorý ho mal zradiť, povedal: „Prečo nepredali tento olej za tristo denárov a nerozdali ich chudobným?“ Lenže to nepovedal preto, že mu šlo o chudobných, ale že bol zlodej.
Tá pointa je najlepšia. Nie, on sa nestrachoval o peniaze, ktoré patria všetkým. On sa strachoval o peniaze, ktoré mohol zo spoločnej kasy ukoristiť pre seba…
S peniazmi je to teda zapeklité. Vraj pomôže, keď sa zrušia nejaké voľné dni. 17. november si to odnesie ako prvý „nepotrebný“ sviatok a vyzerá to tak, že aj nejaký kresťanský padne za obeť. Jeden deň s vyloženými nohami, to sú ohromné milióny, čo letia hore komínom. Nakoniec, ako vravia vorkoholici, každý sviatok môžeme oslavovať aj prácou. Nech mlynček melie, nech stroje idú, nech to fičí.
Návrh na zrušenie voľných dní vyvoláva búrlivé reakcie. „A to ešte nezaznelo, že aj nedele by mali byť dňami pracovného pokoja,“ usmieva sa kresťan – provokatér.
Nechajme sa prekvapiť, ako sa táto epizóda skončí. Veriaci si aj tak urobia po svojom a sviatočné dni budú svätiť ďalšie stáročia, bez ohľadu na podenkové dobrodružstvá dnešných dní.
