Na ceste z Jericha Ježiša sprevádza veľký zástup. Medzi ľuďmi, ktorí ho nasledujú, sedia dvaja slepci – pre spoločnosť nepodstatní, odstrčení na okraj, bez možnosti zaradiť sa do bežného života. A práve oni začínajú kričať: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ (Mt 9,27)
Zástup ich chce umlčať, no ich hlas ešte zosilnie. A Ježiš sa zastavuje. Neodmieta ich, neprechádza mlčky okolo, ale pýta sa: „Čo chcete, aby som vám urobil?“ Odpoveď je jednoduchá: „Pane, nech sa nám otvoria oči.“ Ježiš sa ich dotýka, otvára im zrak – a oni idú za ním.
Apoštol Pavol v Liste Korinťanom pripomína, že Boh si nevyberá podľa ľudských kritérií. Nepozerá na pôvod, na schopnosti ani na spoločenský status. Často si práve slabých a prehliadaných povoláva, aby ukázal svoju moc.
Presne tak je to aj s týmito dvoma slepcami. Kým zástup „vidiacich“ ostáva slepý, oni slepci jediní skutočne rozpoznávajú, kto prechádza okolo. V ich zvolaní „Pane, zmiluj sa!“ počujeme slová, ktoré sa stali základom takzvanej Ježišovej modlitby v tradícii východných cirkví.
Tento príbeh nám pripomína dôležitú pravdu: Pre Boha nie je prekážkou naša slabosť či nedokonalosť. On nás povoláva práve takých, akí sme – nie preto, že by sme boli dokonalí, ale preto, že on sám je dokonalý.
Keď mu dovolíme vstúpiť do našej krehkosti, stáva sa v nej silným. A to, čo svet považuje za nedostatočné, sa v Božích rukách stáva nástrojom spásy.
Možno sa niekedy cítime bezvýznamní, odsunutí na okraj, neschopní v porovnaní s inými. Evanjelium nás uisťuje, že práve v takejto situácii sa môže prejaviť Božia moc. Stačí volať: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ A on sa zastaví aj pri nás.
