Priatelia, dnes v kostoloch zaznievajú aj verše z Evanjelia podľa Matúša: „Choďte a hlásajte: ‚Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.‘ Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“
Je to poverenie, ktoré Pán Ježiš dáva svojim učeníkom. Nie sú to priveľké dary? Priťažké záväzky? Ako máme kriesiť mŕtvych? Ako máme uzdravovať chorých? Ako máme vyháňať zlých duchov?
Iste, sú medzi nami aj ľudia silnej viery, ktorí sú obdarení Ježišovou silou a z poverenia Cirkvi môžu vyháňať aj zlých duchov a môžu aj požehnávať, môžu konať zázraky.
Svätý František z Assisi zadefinoval zázrak absolútne nemysticky, nezázračne, úplne prozaicky… Vyzval ľudí, aby konali zázraky tak, že budú robiť to, čo je potrebné, vykonajú to, čo je možné, a vtedy uvidia, že vykonali nemožné – čiže zázrak.
Tak sa dajú zázraky konať každý deň a ani to nie je taká fuška.
Aby ste si nemysleli, že som nad mystikou zlomil palicu, čítam aj svedectvá o nevysvetliteľných uzdraveniach. Čítal som aj o vzkriesení mŕtveho človeka, keď sa nad ním veriaci ľudia úprimne modlili. Nemám na to názor. Iba hovorím, že som o tom počul. Nemám na mysli zázraky Ježišovej doby, ale zázraky dneška…
Chcem vám rozpovedať o jednom veľkom zázraku, ktorý roky zažívam na Mikuláša. Sv. Mikuláš požíva veľkú úctu ako na Západe, tak i na Východe. Bol to muž znamenitých vlastností, svätec, mal rôzne dary a veľký cit pre spravodlivosť.
Isto poznáte tú anekdotu o Mikulášovi. Že nie? Tak vám ju pripomeniem: V živote muža sú štyri mikulášske etapy. Prvá, keď verí na Mikuláša. Druhá, keď neverí na Mikuláša. Tretia, keď robí Mikuláša. A štvrtá, keď vyzerá ako Mikuláš.
Ja som sa dostal do tretej a štvrtej fázy, a to pomerne skoro. Mikulášske funkcie plním viac ako pätnásť rokov na rôznych miestach. V zásade je to aj celkom trápne, prezliecť sa do „mikulášskeho“ a rozdávať balíčky, ale je to tréning ega. Ustúpite sebe v záujme niekoho veľkého, niečoho pekného, niečoho, čo stvorí spomienky iných ľudí.
Mikuláša som sa vždy bál. Spomínam si, že ma v detstve strčil Mikuláš čertovi do krošne a tam som bol asi tri sekundy, ale pripadalo mi to ako celá večnosť. Ešteže som sa rozplakal, inak by ma tam nechali aj minútu. Potom som dostal perníky a čokoládu. Mikuláš mi bol veľmi povedomý, aj čert. Pripomínali mi mojich strýkov – mali ich vodu po holení a dokonca aj ich papuče.
Podobný príbeh mi pred kostolom, v ktorom som robil Mikuláša, rozpovedala jedna milá pani. Hovorila, že jej manžel robil deťom Mikuláša a ony boli z toho celé paf a vykríkli: „Mikuláš nosí tatove papuče!“ Tak rokmi prišli na to, že nie Mikuláš nosí tatove papuče, ale tato nosí oblek Mikuláša – a to je veľký rozdiel.
Chcem povzbudiť všetkých „Mikulášov“, aby sa svojho poverenia zhostili s radosťou. Vtedy totiž môžu byť svedkami veľkého zázraku. Zázraku lásky.
Včera, v predstihu, som rozdal po dvoch omšiach asi 300 balíčkov. Zázrakov bolo niekoľko. Malé deti, ktoré z diaľky videli Mikuláša, nemali žiadne pochybnosti. Zblízka zase stratili zvedavosť a plachosť a ako malé šelmičky sa vrhali na balíčky, Mikuláša ignorujúc. Videli len plastové vrecko s lahôdkami. Nemali šancu, ani chuť, ani motiváciu odhaľovať Mikuláša.
Mali radosť – čistú radosť, úprimnú radosť. Radosť z daru. Dar, priatelia, to je požehnanie.
Starší chalani, tí už sa chichotali, vraj to nie je „naozajstný Mikuláš“. A keď nie je naozajstný, tak je falošný – ako adidasky z trhu, ktoré majú dva pásiky namiesto troch. Napriek tomu im balíčky s čokoládkami a keksíkmi padli dobre a mali z nich radosť.
Malé deti si nacvičili aj nejakú pesničku, priniesli obrázok, jedno dievčatko predviedlo efektnú tanečnú otočku z ľudového tanca. Bolo to milé, komické a dojímavé zároveň.
Iná vec ma však absolútne dostala. To, že balíčky boli krásne vyskladané, zaviazané a poukladané v košíkoch. To bol totálny zázrak. Že rodičia, či pani učiteľky, alebo pán farár skladali 300 balíčkov. To nie je žiadna robota, ktorá sa dá odflinkať. To je poctivá šichta. To sú hodiny a hodiny práce – od naplánovania, cez nakúpenie až po vytvorenie jedinečných chutných balíčkov.
Vždy je niekoľko balíčkov navyše, no vždy majú všetci obavy – rodičia, Mikuláš aj deti – či sa každému ujde. Neviem si predstaviť, čo by sa stalo, keby na niekoho balíček nevyšiel.
Všetko toto sa deje z lásky. V tom sa zrkadlí Boh, lebo Boh je Láska. V tejto zdanlivo bezvýznamnej a absurdnej službe je toľko lásky, že by rozochvela aj človeka s kamenným srdcom. V ukladaní čokoládok a keksíkov sa zhmotňuje zázrak– v prenášaní a prevážaní balíčkov na miesto určenia, v ich rozdávaní… Bože, aký pekný je svet!
Tak nás chcem všetkých povzbudiť: neodflinkajme Mikuláša. Či už na neho veríme, neveríme, či ho robíme, alebo tak vyzeráme…
