Edita Steinová, rehoľným menom Terézia Benedikta od Kríža, je jednou z najvýznamnejších postáv 20. storočia, ktoré spájajú svet filozofie, náboženstva a mučeníctva. Narodila sa ako najmladšie z jedenástich detí v ortodoxnej židovskej rodine vo Vroclave (vtedy Breslau v Prusku) 12. októbra 1891 na sviatok Jom Kipur, čo jej rodina vnímala ako znamenie.
V roku 1904, keď mala len štrnásť rokov, sa vzdala židovskej viery a vyhlásila sa za ateistku. Táto zmena v jej presvedčení odrážala jej hĺbavú povahu a túžbu po intelektuálnom poznaní. V roku 1911 začala študovať germanistiku a históriu na univerzite v rodnom meste.
O rok neskôr sa stala žiačkou Edmunda Husserla, zakladateľa fenomenológie, na univerzite v Göttingene. Štúdium pod jeho vedením a neskoršia práca na pozícii jeho asistentky na univerzite vo Freiburgu ju hlboko poznamenali. V roku 1916 obhájila dizertačnú prácu na tému empatie (Zum Problem der Einfühlung), no napriek výnimočným schopnostiam jej ako žene neumožnili habilitovať sa.
Zásadný obrat v jej živote nastal počas prázdnin v roku 1921, keď čítala autobiografiu svätej Terézie z Avily. Tento zážitok ju priviedol k vnútornej konverzii, ktorú 1. januára 1922 spečatila prijatím svätého krstu v Katolíckej cirkvi. Tento krok nebol len osobným aktom viery, ale znamenal aj zmenu jej profesijnej dráhy. Opustila miesto asistentky u Husserla a začala vyučovať na dievčenskej škole sestier dominikánok v Speyeri.
Pri práci na preklade spisu Tomáša Akvinského O pravde (Quaestiones disputatae de veritate) sa bližšie zoznámila s katolíckou filozofiou. V rokoch 1927 – 1933 udržiavala kontakty s benediktínskym opátstvom v Beurone a v roku 1932 začala prednášať na Nemeckom inštitúte vedeckej pedagogiky v Münsteri. Po nástupe nacistického režimu v roku 1933 však musela miesto opustiť.
V roku 1934 Edita vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Kolíne nad Rýnom a prijala rehoľné meno Terézia Benedikta od Kríža. Tu napísala svoju významnú prácu Časné a večné Bytie (Endliches und ewiges Sein), v ktorej sa pokúsila o syntézu tomistickej filozofie a Husserlovej fenomenológie. V roku 1938 zložila večné sľuby, no pre silnejúci útlak židovského obyvateľstva odišla do kláštora v holandskom Echte.
Po obsadení Holandska nacistami v roku 1940 sa prenasledovanie Židov začalo aj tam. Vyvrcholilo po zverejnení listu holandských biskupov proti nacistickému rasizmu. 2. augusta 1942 ju zatklo gestapo spolu s jej rodnou sestrou Rózou, ktorá tiež vstúpila do karmelitánskeho rádu. Editu a Rózu deportovali do koncentračného tábora Osvienčim-Brezinka, kde 9. augusta 1942 zomreli v plynovej komore.
Edita Steinová sa stala prvou kanonizovanou židovského pôvodu. Pápež Ján Pavol II. ju vyhlásil za blahoslavenú 1. mája 1987 v Kolíne nad Rýnom a za svätú 11. októbra 1998 na Námestí svätého Petra vo Vatikáne. Za patrónku Európy bola spolu so svätou Brigitou Švédskou a svätou Katarínou Sienskou vyhlásená pri otvorení Biskupskej synody o Európe 1. októbra 1999.
Edita Steinová svojím životom a smrťou ukázala nesmiernu odvahu a vieru v čase extrémneho prenasledovania. Napriek tomu, že jej život vyhasol pre diabolský plán nacistickej genocídy, príklad jej svätého života spolu s intelektuálno-duchovným odkazom žiari svetlom, ktoré je potrebné aj v dnešnej dobe, v čase nesmiernych politických a spoločenských turbulencií.
Jej meno nesie Gymnázium svätej Edity Steinovej v Košiciach.
