Zaujalo ma svedectvo jednej matky, ktorá v roku 2024 prišla o svojho syna vo vojne. Opisovala svoju veľkú bolesť a proces lúčenia. Jeden moment ma zasiahol mimoriadne intenzívne: aby sa dokázala so synom rozlúčiť, uveriť, že je naozaj mŕtvy, potrebovala sa dotknúť jeho rán. Potrebovala sa dotknúť zdroja svojej nesmiernej bolesti. Nebolo to morbídne gesto. Bola to túžba srdca pochopiť, prijať a spracovať veľké utrpenie.
Tento moment mi pripomenul túžbu apoštola Tomáša po Kristovom vzkriesení.
Aj on chcel vidieť Kristove rany a dotknúť sa ich. Často ho vnímame ako neveriaceho apoštola, ktorý pochyboval. No za jeho túžbou nebola len čistá pochybnosť. V jeho žiadosti sa zrkadlila hlboká potreba dotknúť sa pravdy o utrpení, ktoré Kristus niesol a premenil – na miesto Božej prítomnosti!
Tomáš nechcel iba dôkaz. Chcel svoje vlastné stretnutie.
Keď Ježiš po zmŕtvychvstaní prichádza medzi apoštolov, neukrýva svoje rany. Naopak, ukazuje ich. Mohol predsa prísť oslávený, bez stôp bolesti. No on si rany ponechal. Akoby nimi hovoril: „Pozri, aj utrpenie môže byť premenené.“
Práve skrze rany mohol potom Tomáš vyznať: „Pán môj a Boh môj.“
A tu sa dotýkame takpovediac srdca kresťanstva. Pretože z tohto srdca vyrastá teológia, vyznanie viery či cirkevné dogmy. Mnohým sa môžu zdať vzdialené, chladné alebo nepraktické. Akoby išlo len o poučky určené pre teológov a nie pre každodenný život. No kresťanstvo vychádza zo skúsenosti Boha, ktorý sa dotýka našich najhlbších rán.
Ježiš nie je vzdialená filozofická idea. Nie je len výnimočný človek alebo múdry učiteľ. Je pravý Boh a pravý človek. Preto je jeho dotyk vždy uzdravujúci a životodarný. V Ježišovi Kristovi Boh okúsil bolesť, stratu, odmietnutie aj samotu na vlastnej koži.
Keby Ježiš nebol pravým Bohom, zostal by len významnou postavou dejín. Keby nebol skutočným človekom, mohli by sme mu vyčítať, že nám nerozumie, len sa s nami zahráva. Lenže on je oboje. A práve preto môže uzdravujúco vstúpiť do našich bolestí.
Celé evanjelium je vlastne príbehom Boha, ktorý sa dotýka človeka.
Dotýka sa malomocného, ktorého sa nikto nechcel dotknúť. Rozpráva sa so Samaritánkou, ženou zranených vzťahov a zlomeného života. Dvíha ochrnutého. Odpúšťa hriešnici. Uzdravuje slepých. A často to robí slovom, pohľadom alebo jednoduchou prítomnosťou.
Ježiš sa dotýka rán.
A robí to aj dnes.
Každý z nás nosí vo svojom vnútri nejaké zranenie. Niekto bol odmietnutý. Iný sklamaný. Trápia nás viny pre nesprávne rozhodnutia. Zápasíme s pocitom, že nie sme dosť dobrí. Sú rany, ktoré spôsobili druhí, ale aj tie, ktoré sme si spôsobili sami.
A často ich skrývame.
Nechceme ich ukázať ani Bohu, ani ľuďom. Tvárime sa, že sme silní, že všetko zvládame. No uzdravenie sa začína až vtedy, keď dovolíme Kristovi vstúpiť do našej bolesti.
Tomáš musel natiahnuť ruku. Musel sa priblížiť.
Aj ja potrebujem odvahu povedať: „Pane, toto je moja rana. Toto je moja slabosť. Toto je môj strach. Dotkni sa ma.“
Možno práve preto si Ježiš po zmŕtvychvstaní ponechal rany — aby sme sa nebáli prísť k nemu aj s tými svojimi.
Boh pred našimi ranami necúvne. Naopak. Nebojí sa našej minulosti, našich pádov ani našich pochybností. On nás neprichádza ponížiť, ale uzdraviť a narovnať.
Práve v našich ranách sa môže zrodiť najhlbšie stretnutie s Bohom. Pretože človek, ktorý nikdy nezažil vlastnú slabosť, len ťažko pochopí milosrdenstvo.
Zdrvená matka sa potrebovala dotknúť rán svojho mŕtveho syna, aby ho vedela nechať odísť. Boh sa dnes chce dotknúť našich rán, aby sme sa mohli priblížiť.
