Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť. Ale už som vám povedal: Aj ste ma videli, a neveríte. Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne. A toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem, lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal. A vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň. Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život; a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ (Jn 6,35-40)
Kardinál pustovník a v rokoch 1980 – 2024 kazateľ Pápežského domu Raniero Cantalamessa vo svojich zamysleniach Eucharistia, naše posvätenie prirovnáva Eucharistiu k ľudskému srdcu. Nie ako symbolu lásky či stredobodu osobnosti. Hovorí o telesnom orgáne, o tejto obdivuhodnej pumpe, ktorá zhruba každú sekundu stiahne z celého organizmu opotrebovanú krv a vymrští ju späť očistenú a okysličenú. A tvrdí, že aj v tomto zmysle je Eucharistia srdcom nášho života. Sťahuje našu hriešnu prirodzenosť, očisťuje ju, okysličuje, obnovuje a opäť vytláča do celého nášho bytia. Teda nie Eucharistia ako odmena pre víťazov, ale motor neustáleho pokánia, vďaka ktorému aj napriek všetkým našim slabostiam dobro neustále víťazí nad zlom.
Otcova vôľa je, aby všetci prišli k jeho Synovi a v ňom našli spásu a plnosť života. Nie je to však vôľa všetkých. Ba i v tých najvernejších sa proti nej čosi búri. Dvojitý zákon, roztržka v tele, dilemy. Avšak posolstvo spásy vstupuje práve do nich! Veď Boh nás pozná lepšie než my sami, vie, z čoho sme stvorení, pozná priepastné hĺbky i výšky nášho bytia. Z magnetického poľa medzi príťažlivou silou Božej milosti a odstredivou silou tajomstva neprávosti vytrháva len viera. Pozerať na Syna a veriť v neho: zaujímať sa o neho, prichádzať k nemu, spoznávať sa s ním a cez jeho božsko-ľudskú osobu nahliadať a vstupovať do Božieho sveta.
Tým, čo videli veľa Ježišových znamení a počuli veľa slov, hovorí: „Aj ste ma videli, a neveríte,“ a dodáva, že len ten, „kto vidí Syna a verí v neho“, bude mať večný život a Ježiš ho vzkriesi v posledný deň. Zdá sa, že príliš kladieme dôraz na veľkodušnú Božiu ponuku, no zabúdame na potrebu slobodnej ľudskej odpovede viery. A to, že sloboda je hrozná a Boh ju rešpektuje i v odmietnutí jeho ponuky, je dosť desivé aj pri pohľade na to peklo, čo si ľudia odmietaním Božieho života spôsobujú už tu na zemi.
Ak Boh robí tak úžasne veľa preto, aby sme mali život, možno si predstaviť, čo všetko by sa začalo diať, ak by sme sa tejto jeho ponuke odvážili otvoriť; nebáli sa, že nás uzdraví. Svätý Ján Pavol II. so svojou známou výzvou: „Nebojte sa otvoriť dokorán srdcia Vykupiteľovi a daru jeho vykúpenia!“ je aj živou ilustráciou, čo takáto otvorenosť spôsobí. Iste, v reáli sa do tohto ideálu primiešava veľa ľudského, treba ho stále očisťovať, stále znova sa rozhodovať. To však netreba brať ako tragické zlyhania, ale ako súčasť životného rytmu. Veď Eucharistia je srdcom kresťanovho života.
„Kde získame radosť z lásky? V Eucharistii. Ježiš sa stal chlebom života, aby nám dal život. Ak chcete rásť v láske, vráťte sa k Eucharistii, vráťte sa k adorácii.“ (Matka Tereza z Kalkaty)
„V tejto malej hostii sa ukrýva riešenie na všetky problémy sveta.“ (Ján Pavol II.)
