Keď si to tak spätne uvedomím, muselo to byť pre pána farára Štefana Saloku v mojom prvom pôsobisku v Nižných Ružbachoch dosť prekvapujúce. Konečne mu dali do farnosti s troma kostolmi kaplána. No a ja, ledva som sa trochu rozkukal a vybalil tých zopár banánových škatúľ, hneď som mu povedal, že teda ak by nemal nič proti, šiel by som pomáhať organizovať skautský tábor. A že ak by to teda šlo, skúsil by som zobrať pár detí z našej farnosti, nech sa aj ony oboznámia s touto peknou myšlienkou.
Dovtedy sa usmieval, no len kým nepoložil zásadnú otázku: „A ako dlho budeš z farnosti preč?“ Bez váhania som mu s nadšením povedal, že tak asi mesiac. Fakt mu to jemne vyrazilo dych. Mne to po toľkých letných prázdninách počas toľkých rokov štúdií pripadalo úplne normálne: cez prázdniny sa predsa vždy organizuje skautský tábor, čo je na tom zvláštne? Skúsil mi vysvetliť, že už som v zamestnaní a tu to chodí ináč, ale keď videl moje nadšenie, tak vo svojej múdrosti a dobrote nedokázal povedať nie.
Po mesiaci som sa vrátil na faru a bol som mu už poslušný, nakoľko to len šlo. Som mu aj dnes veľmi vďačný, že mi dovolil, aby som prežil opakovane ten zvláštny potáborový zážitok; zážitok, ktorý na sebe spozorovali aj iní skauti a skautky. Po mesiaci táborenia zrazu všetko vonia i páchne intenzívnejšie. Všade sú akési prisilné žiarovky a vôbec, načo je všade toľko svetla? Všetci ako keby kričali a všetko je akosi priveľmi hlučné a nahlas pustené. Človeku je všade teplo, lebo po tých studených nociach v mizernom spacáku sa mu prestaví akýsi vnútorný termostat a pár dní to trvá, kým si zvykne spať v teplej mäkkej posteli. Chce to trochu času skalibrovať si zmysly na opätovný život v civilizácii. Nehovoriac o tom, že láskavé a prajné priateľské ovzdušie spoločenstva skautov a skautiek sa zmenilo na to všedné. Svet, v ktorom tí zranení zlom zlo šíria, a iní, keď aj priamo neublížia, tak aspoň nepomôžu. Aj na to sa bolo treba vnútorne prestaviť.
A prišiel som na to, čím to je. Na skautskom tábore vládne minimalizmus. V mojom stane som si občas hmkal starú českú pieseň o malom stane a nohách tak dlhých, na ktoré mi ťahalo snáď zo všetkých strán. Ku koncu tábora sa ukázalo, že tie detiská akosi viac jedia, ako nám našepkali normy zo školskej jedálne. Náš potravinový stan sa vyprázdňoval tempom ako kostol pár nedelí po Vianociach. To sa varili už len špagety alebo kolienka s vajcom. Aj to také šetrne skautské, bez cibuľky, bez vajíčok, len tak s cestovinkou.
Nik toho nemal na tábore veľa. Deti a mladí chodili na táborové miesto vlakom a potom ešte hodne dlho pešo. Doniesli si na dva týždne len to, čo uniesli v ruksaku. Ale nevadilo nám to. Prahli sme vtedy po láske. Po spoločenstve láskavých a obetavých ľudí. Sami sme to v sebe objavovali. To preto bol na tie tábory taký nával, že aj dva turnusy boli málo. To boli ešte časy, keď neboli mobily, ani myšlienkový smog sme tam teda nemali.
Niečo podobné môžete zažiť len vtedy, keď si niekde vytvoríte púšť. Za púšťami totiž netreba zložito cestovať do exotických destinácií s kopami slnkom rozhorúčených skál a piesku. Schopnosť prežiť v púšti je základnou výbavou nášho srdca. Raz za čas sa nám preto za ňou zacnie. Nájdeme ju ľahko: vtedy, keď úplne zminimalizujeme veci na najnevyhnutnejšie.
Otec nás to učil počas mnohých túr. On nenosil do hôr jedlo – kam by sa mu nakoniec aj vošlo v starom plátennom „kletraku“, ako volal svoj ruksak. Mal tam trochu oblečenia do nečasu, lekárničku a plno fotoaparátov. Ani fľašu s vodou často nemal, pil vodu z horských potokov. Keď nás ako deti chcel trochu rozmaznať, tak nám do plytkej horskej stružky alebo studničky so žblnkotajúcim malým pramienkom krištáľovej vody nasypal práškovú šumienku. Zašumela, voda sa zafarbila a my sme rýchlo pili, kým bolo ešte ako tak cítiť chuť umelých malín. Alebo prepláchol vrecko od obrovského teleobjektívu a tú šumienku nám rozrobil v ňom. Nechápte ma zle, otec bol skvelý a mali sme ho veľmi radi. Len pre neho toto nebolo až také podstatné, prečo by mal človek chodiť do Tatier. Jedlo, taká prízemnosť… Našťastie, skoro vždy chodila aj mama s nátierkovými chlebíkmi a teplým čajíkom. No ten minimalizmus nás naučil vidieť krásu hôr aj v nás samých. Nielen očami.
Púšťou môže byť choroba: zúži sa vám svet na bublinu okolo nemocničnej postele. A tam vonku môžete pritom vlastniť celé ostrovy, výhodne kúpené… Púšťou môže byť svet po smrti milovanej alebo milovaného; alebo ešte viac po rozchode s ňou či ním. Taká púšť môže, žiaľ, dohnať človeka až po okraj strechy Ježišovho Jeruzalemského chrámu.
S púšťou sa treba skamarátiť. Nebojovať s ňou. Každá má svoj začiatok i koniec. Naopak, púšť je príležitosťou. Ak neveríte, čítajte Exupéryho. Možno preskočí na vás trochu z jeho zamilovanosti do púštnych hviezd a fenekov.
Ján Krstiteľ bol na púšti, keď ho naplnil Duch Pánov a šiel hlásať jeho príchod a pripravovať cestu Pánovi. Ježiš často odchádza do ústrania – na okraj púšte. Tam sa najčastejšie rozpráva s Otcom. Púšťou putuje starozákonný Boží ľud na ceste za slobodou. V nej sa nám zjemňujú aj naše zmysly. Ale predovšetkým naše vnútorné cítenie seba samého. Našich vzťahov k blízkym. K Bohu.
Urobte si občas púštny deň. Naozaj nie je hriechom nedvihnúť telefón. Neodpovedať hneď na esemesku alebo mail. Nechať celý deň vypnutý notebook či tablet. Ak to nesúvisí s našou prácou, sme od týchto vecí naozaj slobodní. Zatiaľ to nie je striktne stanovené v zákone byť online. Tie vecičky sú len doplnkom k životu, nie jeho podstatou.
Ak nájdete odvahu a dosť vnútornej sily sa raz za čas odstrihnúť, spadnúť do maximálne možného minimalizmu, zacítite vôňu púšte. Krásnu a lákavú. Znova budete počuť šumenie piesku pohybujúceho sa pri nenápadnom presúvaní dún veľkých ako paneláky. Hviezdy sa divoko rozblikajú – ako čerstvo stvorené – v mrazivom vzduchu polnočnej púšte. Objavíte vo svojom vnútri toľko oáz s chutnou vodou plnou dobroty a lásky. Budú to spomienky, na ktoré ste už skoro zabudli, ale aj sny o dobrých skutkoch, na ktoré ste tam vonku, vo svojich mestách už dávno rezignovali; v tempe neustále sa meniacich vecí a vzťahov. Púštny vietor s pieskom obrúsi skoro všetky kamenné srdcia ľudí na číru dobrotu, ukrytú v každom z nich.
To aj Advent – napriek kapustniciam, nákupom darčekov a potravín – môže mať v sebe ukrytú farbu šafranov, náhle vykvitnutých na dažďom zmáčanej púšti. Najkrajším darom púšte je schopnosť naučiť sa žiť sám so sebou. Nežiť životy a svety politikov, diktátorov, šarlatánov či prorokov s divokými očami; alebo úplne neznámych priateľov a priateliek zo sociálnych sietí. A čo je najťažšie, nežiť ani životy svojich rodičov či ich nenaplnených snov. Žiť svoj vlastný život.
Nechcem nikoho pohoršiť, ale keď Boh raz zoberie dušu človeka a ofúka z nej piesok životných púšti, ktorými si prešiel, vezme ju hneď do svojho náručia. Predstavujem si, ako sa nežne uhniezdi na jeho prsiach, ako dieťa v matkinom náručí hľadajúce svoje mliečko. Sú niektoré kultúry, ktoré veria, že do istého času sa nesmie noha dieťaťa dotknúť zeme, aby sa dieťa nepoškvrnilo, a preto všade svoje maličké deti nosia na rukách. Tak ich vlastne pripravujú na nebo.
No a aj topánky na nohách nebožtíkov majú niekedy papierové podrážky. Lebo ich nohy sa už tiež nedotknú viac zeme. Ako povedal najznámejší púštny princ: „Pochop, je to veľmi ďaleko. Nemôžem vziať so sebou toto telo. Je veľmi ťažké.“ V púšti sa dejú takéto tajomné premeny, ubúda z telesnosti a rastie to duchovné. Navrhujem, urobme si z tohtoročného Adventu malý skautský tábor. Začať môžete tým, že miesto večerných správ sa zadívate na hviezdy alebo do očí svojich milých.
