Maďarskí gréckokatolíci sa od 1. septembra 2025 vrátili k pôvodnému textu Nicejsko-konštantínopolského vyznania viery a budú sa ho modliť bez Filioque (i Syna). Tento dodatok, ktorý bol do textu vložený v 6. storočí na Západe, sa podľa rozhodnutia Rady hierarchov Gréckokatolíckej cirkvi Maďarsku používať nebude. Zmena nie je podľa hierarchov „inováciou, ale návratom k textu, ktorý sa modlili naši predkovia a ktorý je verný Svätému písmu, učeniu cirkevných otcov a rozhodnutiam prvých koncilov“.
Pripomeňme, že spor o Filioque je komplexný fenomén, ktorý má viacero úrovní. Skrátene sa pod ním rozumie spor medzi nekatolíckymi cirkvami Východu a katolíckym Západom, ktorý trvá až dodnes a stále nie je prekonaný. Niektorí predstavitelia východnej teológie mu pripisujú takú váhu, že Západu vyčítajú skreslenie viery v Trojicu a odmietajú akékoľvek ekumenické priblíženie, pokiaľ sa Západ najprv „neobráti“. Iní však tvrdia, že samotný obsah sporu až taký rozdeľujúci nie je a že napätie má skôr iné príčiny. Väčšina západných teológov pritom o problém Filioque nejaví ani veľký záujem, ani porozumenie. O čo vlastne ide?
V Nicejsko-konštantínopolskom vyznaní viery sa o Duchu Svätom hovorí: „I v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca.“ V priebehu 5. storočia sa v Španielsku začalo pridávať „ktorý vychádza z Otca i Syna“, v latinčine „qui ex Patre Filioque procedit“. A práve tento dodatok sa stal ťažko stráviteľným jablkom sváru medzi Východom a Západom. Už formálne totiž odporuje rozhodnutiu 3. všeobecného koncilu v Efeze (431), ktoré zakazovalo čokoľvek k vyznaniu viery z Nicey a Konštantínopola pridávať alebo z neho uberať. Ešte dôležitejší je však obsah samotného dodatku Filioque – že Duch Svätý vychádza aj zo Syna.
Na Západe pritom bola smerodajná trojičná teológia svätého Augustína. Biskup z Hippo vysvetľoval Ducha Svätého v analógii k duchovným a psychickým schopnostiam človeka predovšetkým ako lásku medzi Otcom a Synom. V tomto pohľade teda Duch Svätý vychádza aj zo Syna, a to ako Synova odpovedajúca láska voči Otcovi.
Vzťahu medzi troma božskými osobami vnútri Trojice zodpovedá aj vzťah trojjediného Boha k stvorenému svetu. Keď je Duch poslaný do sveta, vychádza od Otca i od Syna. To posledné uznávajú a vyznávajú aj východné cirkvi. V princípe nevidia problém v zostúpení Svätého Ducha na sviatky Päťdesiatnice, ktorý vtedy vyšiel „i zo Syna“. Problematické však pre nich zostáva (pred)večné vychádzanie Svätého Ducha.
Nejde teda o úlohu Syna a Ducha Svätého v diele spásy ani o ich osobitné vlastnosti, ale celkom jednoducho o otázku, či učenie, že Duch Svätý má iný pôvod než Syn – totiž z Otca i zo Syna, kým Syn vychádza len z Otca –, nerobí nemožným zachovať plnú dôstojnosť tretej osoby v Trojici. Buď by to znamenalo, že Duch Svätý vychádza z Otca a Syna až dodatočne, a teda nie je večný spolu s prvými dvoma osobami. Tým by im bol podradený. Alebo by mal Duch okrem Otca ešte aj v Synovi ďalší zdroj svojho pôvodu, a tak by ani v tomto zmysle nebol úplne rovnocenný prvým dvom osobám Trojice.
Tak či onak, podľa presvedčenia mnohých východných teológov v minulosti aj dnes učenie, že Duch Svätý vychádza aj zo Syna, znemožňuje hovoriť o Trojici troch božských osôb, ktoré sú si úplne rovné v dôstojnosti a božstve. Preto tí, ktorí uznávajú vychádzanie Ducha Svätého aj zo Syna, podľa nich rozbíjajú samotné jadro trojičného tajomstva kresťanstva.
Vráťme sa teraz k otázke maďarských gréckokatolíkov, ktorí dodatok Filioque od 1. septembra prestali požívať. Znamená to, že sa (na rozdiel od gréckokatolíkov na Slovensku, ktorý sa Filioque modlia) vybrali cestou východnej teológie? Nie celkom. Ako gréckokatolíci totiž prijímajú dogmatické učenie Katolíckej cirkvi, a teda veria vo vychádzanie Svätého Ducha z Otca i Syna. Na prvý pohľad sa rozhodli pre návrat k nariadeniu Efezského snemu o nenarúšaní celistvosti textu vyznania viery a tento neskorší dodatok jednoducho vynechajú.
Vo všeobecnosti však platí, že nie všetko, čomu Cirkev verí, musí byť explicitne spomenuté aj vo vyznaní viery, čo okrem iného názorne demonštrujú aj mariánske dogmy.
Dogmatický teológ a gréckokatolícky kňaz doc. Štefan Paločko v tejto súvislosti upozorňuje, že táto interpretácia nariadenia Efezského koncilu je rozšírený mýtus. Siedmy kánon tohto koncilu sa totiž vyslovene vzťahuje len na Prvý nicejský snem z roku 325 a na ňom sa cirkevní otcovia otázke vychádzania Svätého Ducha ešte obšírnejšie nevenovali. Tá prišla na rad až Konštantínopolskom sneme v roku 381. Podľa doc. Paločka Efezský snem nezakázal žiadne neskoršie dodatky, ale „chcel odmietnuť len formulácie, ktoré sú s vyznaním viery v rozpore.“
Aký je však zmysel takého návratu k starobylej liturgickej formulácii, ak sa nemení obsah viery? Nevzniká tu nebezpečenstvo pohoršenia či uvedenia do omylu bežných veriacich, ktorí sa budú modliť vyznanie viery bez Filioque?
V hre je taktiež ekumenická otázka. Tento krok sa môže vnímať ako „signál voči pravoslávnej cirkvi, že rozdiel medzi pravoslávnymi cirkvami a východnými katolíckymi cirkvami nie je natoľko dramatický. No v takom prípade by mohlo ísť o určité zavádzanie a o kladenie prekážok v ekumenickom dialógu,“ myslí si doc. Paločko a prichádza k záveru, že „vynechávanie Filioque z liturgie, kde to už má etablovanú tradíciu, sa javí ako dosť nepremyslený a povrchný krok, ktorý len ťažko môže priniesť skutočne pozitívne duchovné ovocie.“
