Nalepilo sa mi presne v tej priehlbine podrážky topánky, čo máme pod priehlavkom. Bolo to blato mazľavé a nedalo sa ho zbaviť presne tak, ako sa už nezbavím spomienky na to, čo som pred okamihom zažil. Prvýkrát som jemne precítil, čo je to náznak paniky, že sa chcete zbaviť niečoho fyzického, ale je to len vonkajšie vyjadrenie strašnej úzkosti, ktorú prežíva človek vo svojom vnútri.
A náhle si to uvedomíte – tú obsedantnosť zo snahy sa očistiť. Tá hlina bola asi z metrovej hĺbky z parku v centre Užhorodu. Pochádzala z čerstvého hrobu, dátum na kríži bol spred piatich dní. Park zmenili na cintorín ukrajinských obrancov a obrankýň, ktorí padli pri obrane svojej krajiny pred ruskými okupantmi.
Pred tým, ako sme spolu s ukrajinskými skautmi a skautkami doniesli Betlehemské svetlo k centrálnej soche, spoločne sa tam pomodlili a zaspievali večierku, uvidel som niečo, čo už, dúfam, nikdy neuvidím. V hustom lese ukrajinských vlajok som cez diskrétnu medzeru medzi nimi uvidel asi štrnásťročné krásne blonďavé dievča.
Zlaté vlasy jej žiarili na čiernom odeve, ako som ju uzrel od chrbta. Lakte mala opreté o ramená kríža na jednom zo stoviek rovnakých hrobov a dlane mala spojené za ním v desivom objatí. Čelo mala opreté o zarámovanú fotografiu padlého muža. Jeho tvár patrila vojakovi asi v mojich rokoch. Nebol to hrob milého: bol to hrob niekoho vzácnejšieho. Svoje čelo mala opreté o čelo svojho mŕtveho otca. Hrob sa nachádzal v strede, nebol čerstvý.
To, ako ten kríž objímala, zjavne nieslo známky niekoľkomesačnej rutiny. Dospievajúca princezná si znova oprela svoju prekrásnu pomyselnú korunku o studené drevo kríža. Dlho tak stála, a keď mu tým dotykom povedala všetko o tom, čím žije, čo ju trápi, aké známky dostala v piatok v škole, trochu sa odtiahla.
Možno sa mu odvážila aj vyčítať, že s mamou je to ťažké, lebo má večne uplakané oči. A trochu zarumenená mu možno aj povedala, že má výčitky svedomia, že sa vie občas aj zasmiať na spolužiakových kostrbatých komplimentoch a že sa jej trochu páči. Teda vlastne že vôbec nie. Žiaden strach! Možno vtedy stisla kríž trochu silnejšie.
Tiekli mi po lícach hrachové slzy. Všetka zásoba sebaovládania a profesionálneho odstupu, ktorý ako kňaz na cintorínoch niekedy zúfalo potrebujem, bola razom fuč. Ako odkvitnutá púpava, keď sa zdvihne ľadový severák… a to sme tam len prišli.
Pritom hodinku pred tým, v Katedrále povýšenia Svätého kríža, to šlo celkom dobre. Krásna gréckokatolícka liturgia, miestni kňazi ma pozvali do svojho spoločenstva. Blahosklonne sa usmievali nad mojím komolením krátkej modlitby, ktorú som predniesol. Svetielko z Betlehema, ktoré sme preniesli cez colnicu a na ktoré trpezlivo čakali aj najmenšie „ptašky“ i starší „plasti“ celú dlhú liturgiu, spoľahlivo vyčarilo na všetkých tvárach radosť.
Videl som v očiach detí a mladých smelé plány, kam všade ho zanesú. Koľkým ľuďom v tomto vyše stotisícovom meste vzbudí nádej a zdanie aspoň krátkeho pocitu normálnosti. A spolupatričnosti. A modlitby za mier. Nie tak, ako sa my modlíme, ale z najhlbšej hlbočiny srdca. Sústredene a pomaly. Úbohá, doráňaná a nami opustená Ukrajina! A predsa taká krásna a vznešená v deťoch, ktoré sa na nás placho usmievali.
Ten istý úsmev mi venovala veliteľka hliadky na hranici, keď sme odchádzali. Chcela fotku so svetielkom a skautom. Vybrala si mňa. Sme asi rovesníci, a tak som si dovolil, že som ju jemne objal, v tej jej vojenskej uniforme, okolo ramien. Už keď som sa k nej postavil, cítil som, že mi to dovolila. A keď som povolil stisk a išiel sa zaradiť, tak som jej potichu povedal: „Nikdy vás nepustím.“ Pochopila a poďakovala jemným leskom vďačných očí.
Nás totiž ešte vychovávali v tom, že „v núdzi poznáš priateľa“. A že tu určite nie sme už všetci padlými na bojovom poli propagandistickej vojny. Aj keď niet vari dňa, aby som nestretol kohosi takého. Aj za nich som sa pri tom pamätníku pomodlil.
Poznáte ich najmä podľa toho, že vykrvácali zo svedomia a nevedia rozlíšiť agresora od obete. Súc sami normálni, submisívne preberajú vzorce správania a názory od asociálnych a sociopatických osôb – toho druhu, aký sme tu mali za slovenského štátu i po ňom. Nič nového pod slnkom.
Tak som si ešte stihol pri prekročení hranice pomyslieť, že sa mi treba vážne pomodliť, aby žiadny plamienok tohtoročného Betlehemského svetla na Ukrajine nezhasila rázová vlna po výbuchu nejakého ruského Šahídu ani žiadneho iného svinstva, ktorým Rusko bombarduje našu susednú krajinu. Užime si pokojné a milostiplné Vianoce. Nie je to až taká samozrejmosť, ako si všetci myslíme…
