V období blížiacich sa dušičkových sviatkov sa plnia regály obchodov kostýmami a dekoráciami so strašidelnými motívmi, ako aj všade prítomnými tekvičkami, ktoré nie sú určené na konzumáciu. To všetko dopĺňajú umelé kvety, vence, kvetináče s chryzantémami a obrovské veže z kahancov a sviečok rozličných farieb.
Na pohľad sa to môže javiť ako zápas medzi dvoma diametrálne odlišnými pohľadmi na ten istý sviatok. A možno ide len o marketingový ťah. Reakcie na sociálnych sieťach veriacich influencerov a články v konzervatívnych médiách na seba nenechajú dlho čakať – určite sa dozvieme (alebo už dobre vieme), prečo by sme Halloween sláviť nemali, aký nebezpečný môže byť jeho okultný vplyv na deti a prečo treba bojovať proti podobným akciám na školách.
Aj preto, že tejto téme už bola venovaná naozaj veľká pozornosť a azda sa nenájde veriaci človek, ktorý by nepočul o duchovnej interpretácii halloweenskych nástrah, rozhodla som sa pozrieť na sviatky, ktoré v tieto dni prežívame, výlučne psychologickými očami.
Vopred sa čitateľovi ospravedlňujem, že možno pri tejto reflexii nebudem dostatočne duchovná. A možno (v čo dúfam) spirituálny presah článku vyrastie pri poctivej reflexii prirodzených skutočností. Prečo akési karikovanie smrti a posmrtného života predchádza dňom, keď davy ľudí prúdia na cintoríny, kde ležia ich milovaní zosnulí, a veriaci sa modlia za duše v očistci?
Skúsme sa na chvíľu zamyslieť. Ako často myslíme na smrť počas bežných dní? Čiastočne k tomu dochádza vtedy, keď v médiách zaznamenávame správy o úmrtiach, omnoho bytostnejšie však vtedy, keď stojíme zoči voči realite straty blízkeho človeka. Proces smútenia sprevádzajú intenzívne emocionálne reakcie, množstvo otázok, neraz i strata zmyslu života a pocit, že svet, v ktorom žijeme, sa na chvíľu zastavil.
Na smrť myslíme i pri výročiach a spomienkach na tých, ktorí už nie sú medzi nami. Občas dospelým pripomenú smrť deti otázkami, ktoré ich privádzajú do rozpakov (napríklad: „Aj ty umrieš?“). Slová modlitby „teraz i v hodinu smrti našej“ vyslovujeme neraz automaticky a bez emočného sprievodu, ktorý predstava poslednej hodiny prináša.
My psychológovia sa so smrťou stretávame aj v úzkostiach klientov, ktorí prežívajú mučivý strach zo smrti pri úzkostných záchvatoch alebo prechádzajú procesom komplikovaného smútenia. A čo robíme v medzičase, kým sa na smrť snažíme nemyslieť?
Známy americký psychiater, psychoterapeut a autor mnohých kníh I. D. Yalom rozlišuje štyri základné existenciálne skutočnosti: smrť, slobodu, existenciálnu izoláciu a bezzmyselnosť. Dôsledkom stretnutia s týmito skutočnosťami je existenciálna úzkosť. Človek na ňu reaguje obrannými mechanizmami, ktoré môžu byť adaptívne (zrelé) alebo neadaptívne (nezrelé).
Yalomova teória je vysoko aktuálna práve v halloweensko-dušičkových dňoch. Ponúka zaujímavé (psychologické) vysvetlenie návštevy a zdobenia cintorínov, ale aj zábavy na úkor smrti v maskách smrtiek, upírov a zombie.
Či už si to pripúšťame alebo nie, všetci žijeme v akejsi čakárni na smrť, ktorou je pozemský život. Každý človek musí – aj keď nie vždy vedome – čeliť konfliktu medzi vedomím nevyhnutnosti smrti a želaním pokračovať v existencii.
A tu prichádza priestor pre Yalomom opísané obranné mechanizmy. Ako sa človek zachová tvárou v tvár realite smrti, ktorá je príliš ťažká a bolestivá? Adaptívny (zrelý) spôsob vyrovnania sa s realitou smrti je symbolická nesmrteľnosť, ktorá môže mať podobu viery vo večný život.
Samozrejme, ako veriaci v našom presvedčení vidíme omnoho viac než obranný mechanizmus. Yalomovi však musíme uznať, že ako ateista dokázal pomenovať a uznať význam viery vo večný život v konfrontácii so smrťou.
Medzi neadaptívne mechanizmy Yalom radí popieranie nebezpečenstva vlastnej smrti, rizikové správanie, workoholizmus a akúkoľvek forma života, ktorá nepripúšťa bolesť, chorobu a smrť. Ak by sme chceli vytvoriť dokonalý model existencie, kde smrť a bolesť neexistujú, zrejme by to bola jedna veľká nekonečná „párty“, ktorá by však bola možná len za cenu, že si zvolíme život v nepravde a večnom popretí.
Pripomína vám to niečo? Kostým vysmiatej smrtky, ktorá pýta sladkosti pri susedových dverách, je akiste omnoho viac vzdialený skutočnosti ako reálne kostry zomrelých v kláštornej krypte s mrazivým nápisom „čo sme my, budete aj vy“. V kryptách sa však žiadne „párty“ nekonajú.
Čo ponúkame deťom a mladým ako alternatívu lákavého sviatku? Na mnohých miestach sú to pôsobivé karnevaly svätých, ktoré prinášajú zábavu v kresťanskom a okultizmom nezaťaženom duchu. Stačí to však? Niečo mi hovorí, že okrem alternatívnej formy rozptýlenia by sme zrejme mali priniesť aj niečo menej príjemné a optimistické.
Hovorme s deťmi a dospievajúcimi o smrti. Dovoľme im viac než len zapáliť sviečku na hrobe. Umožnime im spomínať, klásť nepríjemné otázky, na ktoré neraz nepoznáme odpovede, a, áno, dovoľme im aj smútiť a mať strach.
V pravde, v láske, v bezpečnom vzťahu a s pripomienkou večnosti. A napokon dovoľme to aj nám dospelým. Dotknúť sa vlastnej smrteľnosti vediac, že práve vtedy sa s bázňou dotýkame večnosti. Novembrová oktáva je jedinečnou príležitosťou.
