Evanjeliový príbeh o smrti Jána Krstiteľa je klasickým príkladom toho, ako nezvládnutá vášeň môže mať dramatické dôsledky. Zlomovým momentom, keď sa obyčajná oslava kráľových narodenín mení na tragédiu vraždy, je chvíľa, keď čítame, že Herodesovi sa zapáčila tancujúca dievčina. Prenikla ho vášeň, silná emócia, silná žiadostivosť.
Každý človek je plný emócií. Vášeň je niečo, čo v nás prirodzene je. Otázka však znie, či pracujeme na tom, aby sme momentálne poryvy emócií dokázali zvládnuť a ovládať sa. Sebaovládanie nie je dnes populárne slovo. Nie je moderné, nie je „mainstreamové“. Mnohí ho nemajú radi. No život každého človeka – a najmä život vo vzťahoch – nevyhnutne potrebuje ochotu, snahu a schopnosť ovládnuť prvú emóciu.
Čo sa stalo, že mocný kráľ, obdivovaný muž obklopený tými, ktorí mu prišli gratulovať a oslavovať ho, zrazu povie dievčine: „Dám ti všetko, čo si zažiadaš, aj polovicu svojho kráľovstva“? Takéto slová a takýto sľub môžu byť len výsledkom nezvládnutej vášne, nezvládnutej emócie a strachu – strachu o vlastnú reputáciu pred tými, ktorí sedeli okolo.
Herodes niečo sľúbil. A potom nemal odvahu – hoci si musel uvedomiť, že ide o sťatie toho, ktorého rád počúval – povedať: Odvolávam a mením svoje rozhodnutie. Ako mocný muž to mohol urobiť lusknutím prstov. No bol plný strachu a vášne. A tak to vyústilo do sťatia Jána Krstiteľa.
Hovorí sa, že slávny maliar Caravaggio zobrazil hlavu Jána Krstiteľa ako vlastnú tvár – akoby naznačil, že sa s tým príbehom stotožňuje. Možno je to aj zrkadlo. Vidíš Jána Krstiteľa? Vidíš všetky tie situácie, keď si v nezvládnutom hneve či vášni niekoho „sťal“? Možno slovom, keď si preklial, ohovoril, osočil, odmietol, tresol dverami, odsúdil. Možno máš v sebe vášeň a hnev tak zakorenené, že sa s niekým dlhý čas nerozprávaš – a možno je to blízky človek.
Sťatie Jána Krstiteľa nepredstavuje len fyzické sťatie hlavy. Ide aj o situácie, keď niekoho zotneme slovom, odsúdením, odmietnutím či duchovným vylúčením. To, čo nám dnes Ježiš cez toto evanjelium hovorí, je pozvanie: Majte pod kontrolou svoje vášne, emócie a poryvy duše, najmä v nečakaných situáciách, keď človek niečo povie a potom to už nechce odvolať, lebo sa bojí, že by mu „padla koruna z hlavy“.
V tej sekunde, keď hrozí, že niekoho zotneme akýmkoľvek spôsobom, treba povedať: „Ježišu, zachráň ma! Panna Mária, oroduj za mňa!“ A dnes by som povedal aj: „Svätý Pavol Miki a spoločníci, orodujte za nás!“
Keď zomierali, mali tú dramatickú situáciu z Božej milosti pod kontrolou. Dnes sme o tom čítali v breviári – ako každý kňaz, rehoľník a zasvätená osoba. Bola tam veľká odovzdanosť Ježišovi a veľké odpustenie. Pavol Miki a jeho spoločníci odpúšťali. Keď zomierali, odovzdávali sa. Nenadávali, nepreklínali, nehromžili. Boli pokojní, lebo vedeli, že idú k Ježišovi.
Odkiaľ mali tento pokoj? Odkiaľ mali silu odpúšťať tým, ktorí im spôsobili bolesť? Až sa nám natíska otázka, či to tak mohlo byť. Áno, mohlo – lebo Bohu nič nie je nemožné. Boh dáva silu tým, ktorí majú otvorené srdce a prosia o jeho pomoc, aby vydali jedinečné svedectvo. A toto svedectvo prinieslo ovocie. Tí, ktorí ich zabili, si mysleli, že s kresťanstvom skončili. No v Japonsku potom prišiel rozmach a rozkvet viery.
Máme pred sebou jedinečný deň. Takýto deň tu ešte nebol a už nikdy nebude. Čas plynie sekundu za sekundou, minútu za minútou. Vyprosujme si od Panny Márie, od svätého Pavla Mikiho a jeho spoločníkov, aby sa za nás prihovárali u Ježiša – jediného Zdroja moci, sebaovládania, lásky, dobroprajnosti a empatie.
Aby sme každú sekundu tohto dňa naplnili odpúšťajúcou láskou, ktorá vie odolať vášni, hnevu i strachu vo veľkej odovzdanosti Ježišovi. A keď si večer pri spytovaní svedomia tento deň zrekapitulujeme, budeme si môcť v pokore so svätým Pavlom povedať: Ja, slabý človek, padajúc a vstávajúc, dobrý boj som bojoval a vieru som zachoval. Pane, pomôž mi, aby som to dokázal aj v nasledujúcich dňoch.
