Vzletný výrok hovorí, že žijeme v dobe, keď sú v obľube takzvané „hotdogové“ sľuby. Tie sa vraj snažia spojiť včerajší rožok a zajtrajší párok. Ak je táto veta opisom reality, potom je na mieste otázka: Ako je vôbec možné dodržať svoje sľuby? Údajná Napoleonova rada „udržať ich v sebe“ je len ďalším šalamúnskym pokusom vyhnúť sa ich tvorbe. Nemenej pálčivá je otázka opačného smeru: Ktorým sľubom môžeme veriť?
Takýmto otázkam ani sľubom sa v bežnom živote nevyhneme. A v ešte väčšej miere to platí o kresťanstve. Viacerí autori si dali námahu a zrátali všetky prísľuby v Biblii. Výsledky sa pohybujú v rozpätí od troch- do tridsaťtisíc. Známym pokusom je prieskum Kanaďana Evereka R. Stormsa, ktorý v Biblii narátal až 8 810 sľubov. Z toho počtu v takmer 7 500 prípadoch ide o sľuby, ktoré dáva Boh človeku. Rozmenené na drobné: Takmer každý štvrtý verš Biblie obsahuje Boží prísľub, čo z nej jednoznačne robí najpopulárnejšiu knihu Božích prísľubov.
A vypovedá to jednu dôležitú vec aj o Bohu: Boh Biblie je Bohom prísľubov. Čo je však rovnako dôležité, tento Boh plní svoje sľuby. Nádhernou ilustráciou tejto pravdy viery je aj udalosť dnešného sviatku Narodenia svätého Jána Krstiteľa.
Splnenie Božích prísľubov tu vidíme hneď na dvoch rovinách – osobnej i spoločenskej. Zaujímavé na tom je, že obe tieto roviny vyplní iba jedna udalosť. Boh plní sľub, ktorý dal všetkým ľuďom, a zároveň odpovedá na túžbu po dieťati u dvoch konkrétnych ľudí – Zachariáša a Alžbety.
Posledná veta posledného proroka v Starom zákone obsahuje totiž jeden prísľub. Boh ústami proroka Malachiáša dáva ľudstvu prísľub proroka Eliáša, ktorý obráti srdce otcov k synom a srdce synov k ich otcom (porov. Mal 3,24). A potom sa Boh odmlčal.
Vyše štyristo rokov nič. Kde je ten prisľúbený Eliáš? Po takom dlhom čase prichádzajú pochybnosti: Neplní azda verný Boh svoje prísľuby? Každý zbožný žid v tom čase poznal prísľub z predposlednej kapitoly Knihy Genezis: „Neoddiali sa žezlo od Júdu, ani berla od jeho nôh, kým nepríde (Ten), ktorému prislúcha (žezlo) a ku ktorému sa pritúlia národy.“ (49,10) Izraelský kmeň Júda mal podľa toho akúsi kráľovskú autoritu. Z neho mal vzísť dlho očakávaný mesiáš. Kmeň Júda si túto autoritu dlhé storočia udržiaval, no postupne sa zmenšovala, až do podoby židovskej veľrady – Sanhedrinu. Tá bola vnímaná ako posledný zvyšok vládnuceho žezla Júdu.
Napokon bol židovský národ pripravený aj o tento posledný zvyšok moci. Postaral sa o to rímsky prokurátor Caponius, čo vyvolalo veľké sklamanie a pochybnosti. V Babylonskom talmude nájdeme znaky skepsy: „Beda nám! Boh zabudol na svoj prísľub. Bolo odňaté žezlo Júdu a mesiáš neprišiel.“ Zaujímavé však je, kedy bola napísaná táto veta. Bolo to v čase, keď akýsi dvanásťročný chlapec prekvapil svojimi otázkami učencov v Jeruzalemskom chráme. Boh nezabudol. Boh je verný svojim prísľubom.
Potvrdzuje to aj konkrétny životný príbeh bezdetných manželov Zachariáša a Alžbety, ktorí už boli v pokročilom veku. Tak ako celý židovský národ vytúžene čakal mesiáša, tak oni očakávali potomka. A rovnako ako národ ako celok najprv neuveril a neprijal Ježiša ako Krista, tak neuveril ani Zachariáš správe anjela, že sa im narodí syn. Onemel. Boh však splnil svoj prísľub a odpovedal na problém Zachariáša a Alžbety. Celkom iným spôsobom, ako si to predstavovali oni. No rovnaké to bolo aj so židovským národom.
Aké je posolstvo dnešného sviatku? Vcelku zaujímavé: Boh neplní vždy naše predstavy, ale vždy plní svoje sľuby. Nechce nás opiť včerajším rožkom ani zajtrajším párkom, ale dnes naplniť sebou samým. Vďaka Bohu!
