Počas jednej prechádzky v sprievode mojej hostiteľky cez Flintsbach mi padol do oka zvláštny úkaz. V záhrade domu stál čudný strom. Mal ovisnuté konáre a bol polosuchý. Ako podivné vianočné gule na ňom viseli prázdne plechovky a fľašky od bavorského piva. Deravé hrnce a všelijaké haraburdy. V dokonale udržiavanej krajine pôsobil ako chlapík v smokingu vystupujúci len tak naľahko z mesačného modulu hneď za Neilom Armstrongom.
Uschi vie čítať myšlienky. Hungerbaum. Hladový strom? Bol som zmätený, popri tých bielych klobáskach a vynikajúcich praclíkoch majú aj nejaký strom hladu? Čo to znamená?
Všeličo mi napadalo, ale pravý zmysel Hungerbaumu ma trochu prekvapil. „Ak nejaký pár spolu žije sedem rokov bez manželstva, tak priatelia a priateľky oboch im jednej krásnej noci postavia pred domom tento strom. Domáci ho nesmú odstrániť. Ovisnuté konáre a zlá kondícia stromu má dosť jasne naznačiť, že láska pod strechou toho domu ustrnula a zomiera. Vysychá. A že je čas sa rozhýbať.
Ak by som to mal preložiť do slovenských tradícii, tak by som ho nazval „antimáj“. I keď aj Bavori majú túto tradíciu a ak všetko dobre dopadne, tak pár čoskoro nahradí Hungerbam Maibaumom. Májom. Lebo súčasťou výzdoby stromu je aj eine kleine Schachtel, kde je uložená Hungerbaumurkunde – zmluva.
Nemci majú aj na uťahovanie si zo seba navzájom presný systém a pravidlá. V zmluve stojí, kto strom postavil a kedy, a pár to všetko tak trochu slobodne a dobrovoľne podpíše, čím uzná záväzok voči dedine, že každoročne pre staviteľov stromu usporiada malú hostinu, kým sa nezoberú. Súčasťou sú aj celkom vtipné veršíky v írečitej bavorčine. Myslím, že je to dosť dobrý dôvod rozhýbať sa. „Krabicová slávnosť“ môže vyjsť dosť draho.
Tak mi napadlo, že by sme to mohli zaviesť aj u nás, ale v širšom kontexte. Nielen pre dobro jedného nerozhodného páru, ale pre spoločné dobro. Susedia, ktorí sa sedem rokov hnevajú a nerozprávajú, by mali dostať pred domy od dediny po krásnom vyschnutom, z kôry ošúpanom smrečku. Pri ozdobovaní by sa kreativite medze nekládli. A kým sa nezmieria, budú každoročne na výročie hostiť krabicovú párty.
Alebo také súrodenecké Hungerbaumy ozdobené výpismi sporných listov vlastníctva z katasterportálu, kým to ešte ide. Posedenie by sa mohlo konať ako v Mexiku, pri hrobe nebohých rodičov.
Aj pred farou by sa mohol ocitnúť Hungerbaum. Viem si predstaviť viacero dôvodov, ale napríklad u nás na Spiši aj taký, že keď dôstojný pán nebol ani v siedmy rok od svojho ustanovenia na kolede v rómskej osade a nemá topánky aj od osadného blata, tak je čas pre farníkov ísť do farského lesa a vyhliadnuť si krásny suchár. Zatiahnuť taký farský deň na výročie Hungerbaumu by aspoň pre mňa bolo silnou motiváciou… Zvlášť, keby boli pozvaní práve tí zanedbaní farníci a farníčky. Obávam sa, že by sa bešavel pretiahol na pár dní.
Ale aj pred domy politikov by sme mali sadiť Hungerbaumy. Za každý nesplnený predvolebný sľub do roka a do dňa. A potom „párty“ každý mesiac až do najbližších volieb. Nech sa nezabudne. Alebo za každý kazisvetský zákon alebo rozhodnutie. Za vládnutie bez empatie a lásky. Ako je napríklad vojnou trpiacej krajine neposkytnúť pomoc.
Viem, píšem teraz trochu ako elektroinžinier, ktorého oborom boli prenosové vysokonapäťové sústavy. Kto sa v tom vyzná, len nechápavo krúti hlavou. Prenosová sieť je sieť. Ak sa sieť na jednom mieste preruší, tak tie ostatné oká to jednoducho prenesú… Jedno pretrhnuté lanko v sieti ako forma vyhrážky je trochu komické. Za to by bol Hungerbaum minimálne vo veľkosti 400 kV stĺpa.
Ale asi každý z nás by sme mali nejaký dôvod, že v čase pôstu by sme si mali dať na okno kvetináčik a do neho vyschnutú vetvičku. V kútiku duše by sa našlo veľa „ozdôbok“ na ňu…
Lebo asi všetci máme dôvod na nejaký ten „hungerbaumík“, ale aj nádej – a v to pevne verím –, že ho na Veľkú noc s radosťou nahradíme krásnymi bahniatkami ozdobenými nádhernými kraslicami, čo ako malé slniečka presvietia túto temnú dobu.
A možno sa nimi staneme časom aj my sami…
