V byzantskom chráme by jeho návštevník našiel máločo poburujúcejšie ako ikonostas. Aj tú obsesiu vymaľovať každý voľný kúsok zlatou farbou dokáže stráviť, aj to množstvo slov, a dokonca aj preoblečených dospelých mužov pobehujúcich okolo oltára, hrajúcich sa na vládcov či rytierov, nejako dokáže prijať.
Ale to, že Cirkev v 21. storočí rozdeľuje ľudí na tých vyvolených a nás obyčajný plebs (latinsky ľud), je neakceptovateľné. Zatiaľ čo oni môžu byť priamo v centre diania, nás nechávajú postávať tam kdesi vonku, hľadiac na stenu pripomínajúcu nedokončený komiks. S kúskom závisti pozeráme na našich bratov latinských katolíkov, ktorí sa zdajú disponovanejší a umožňujú pristúpiť bližšie k Ježišovi, pristúpiť do svätyne, do neba.
Jedným z cieľov človeka je poznanie. Našou úlohou je poznať, kým sme, kde sme a ako máme žiť. Pri hľadaní odpovedí na tieto podstatné otázky nám pomáha veda a máloktorá doba sa môže radovať z vedeckých výsledkov tak, ako tá naša. Máloktorá doba nám dokázala odhaliť toľko tajomstiev.
Spoločnosť prirodzene vynakladá nemalé množstvo energie na to, aby spoznala, ako funguje ľudský organizmus. Astronómovia každým rokom viac a viac odhaľujú nové dimenzie vesmíru. Einstein odhalil podstatu hmoty a času, kvantová mechanika ukázala správanie častíc, na neurologickej úrovni vieme povedať, čo je to láska…
Len tá byzantská cirkev pred nás postavila ikonostas.
Keď zomrel Kristus na kríži, nebo sa priblížilo človeku a človek sa dotkol neba. Ježišovou obetou sa vymazal rozdiel medzi profánnym a sakrálnym, roztrhla sa chrámová opona, ale ikonostas vyrástol a zostal stáť. Svätyňa symbolizujúca nebo ostáva vyhradená pre zopár vyvolených a my gréckokatolícky ľud (a návštevníci) sa musíme zmieriť s pozíciou človeka druhej kategórie, ktorý nedorástol na to, aby mohol nahliadnuť bližšie do kuchyne, nie je pozvaný zasadnúť k stolu, jediné, čo môže prijať, je „Kristus TO GO“.
A zatiaľ čo vedci skúmajú hlbiny človeka a astronómovia objavujú diaľky vesmíru, my ostávame nehybne stáť a namiesto porozumenia sme odsúdení k tajomstvu. Pri jednej z prvých pitiev človeka sa renesančný lekár vyjadril: „Videl som vnútro celého človeka, no žiadnu dušu som tam nenašiel.“ Po prvom lete do vesmíru sa ruský kozmonaut Jurij Gagarin na besedách zveril, že bol síce v nebi, no žiadneho Boha tam nevidel.
Rytina Flammarion je drevorytina od neznámeho umelca. Jeho prvá zdokumentovaná podoba sa nachádza v knihe L’atmosphère: météorologie populaire, ktorú v roku 1888 vydal francúzsky astronóm a spisovateľ Camille Flammarion. Znázorňuje predstavu človeka, ktorý opúšťa profánny svet a nahliada do sveta bohov. Je to oslava ľudského poznania či stvárnená túžba človeka nahliadnuť za oponu profánneho sveta.
Synonymom duchovného života býva transcendencia – prestúpenie, prekročenie tohto profánneho sveta.
Túžime vystúpiť zo sveta utrpenia a trápenia a vstúpiť do sveta duchovného. Túžime opustiť túto zem vyhnanstva a vstúpiť do zeme zasľúbenej. Túžime sa dostať za ikonostas, do neba. No práve ikonostas je bránou, ktorá nás nielen zastavuje. Neslúži len ako „stopka“ do posvätného priestoru, ale nato, aby nám ukázal mapu, ako sa do neba skutočne dostať. Hovorí nám, že to, čo hľadáme, nie je schované za stenou zakrývajúcou náš pohľad alebo znemožňujúcou náš pohyb, ale ukrýva sa v našom srdci. Nie je to ikonostas, ktorý nás chce oddeliť od večného života. Práve ikonostas nám hovorí, že najlepšie, ako sa dostať do neba, je nechať sa viesť ľuďmi, ktorí tú cestu našli pred nami. Svätými z ikonostasu.
Ikonostas je priehrada oddeľujúca dva svety. A túto hranicu tvoria naši predchodcovia. Nazývame ich svätými, ale ich úlohou nie je visieť ako dekorácia kdesi na stene. Oni chcú byť našimi sprievodcami. Trpezlivo čakajú, aby sme im podali ruky a nechali sa nimi viesť. Čakajú na nás ako viditeľní neviditeľného.
Pavel Florenskij o nich hovorí: „To oni, oslobodení od prispôsobovania sa tomuto veku, premenili svoje telo, obnovili svojho ducha a prebývajú vysoko nad ‚hemžením‘ tohto sveta. Svedčia sami sebou, samotným svojím vzhľadom, nie ako pozemské prízraky, ale stoja svojím telom na zemi.“ A tak tento zástup živých nie je ničím, čo nám chce niečo ukryť, ale, naopak, chce nás viesť. „Ikonostas tu nie je preto, aby niečo skrýval, nejaké skryté tajomstvá, ako si niektorí ľudia predstavujú, ale, naopak, nám poloslepým ukazuje na Oltárnu sviatosť, nám chromým a zmrzačeným odhaľuje vstup do iného sveta, kričí nám do hluchých uší o kráľovstve nebeskom,“ potvrdzuje Florenský.
Nie sú to cárske dvere, ktoré nás privedú bližšie ku Kristovi, ale dvere nášho srdca. Ikonostas nám pomáha nemýliť sa s Gagarinom, nepitvať ľudské telo, ale so svätým Jánom Zlatoústym nájsť neviditeľné a povedať: „Nájdi dvere svojho srdca a zistíš, že sú to dvere Božieho kráľovstva.“
Laboratórne svetlo ľudského rozumu zatieni slnečný jas svetla viery. Túžbu človeka po transcendencii nahrádza transformácia. Človek verí, že pomocou duchovného života prekoná tiaž existencie, prekoná tiaž nevedenia a neistoty zahalenú tajomstvom. Hľadáme cestu, ktorá nás prevedie cez prah konečnosti k skrytej dimenzii nekonečna. Veríme, že v chráme nájdeme prinajmenšom náznak, ako uniknúť z profánneho života a vstúpiť do svätyne života večného; tí odvážnejší túžia priamo uvidieť pravdu.
Ikonostas nám však v tom bráni. Ikonostas nám nechce dať iba odpoveď, ako prestúpiť tento prah. Naopak, obracia nás k nám samým, k nášmu životu. Obrazy zo života Krista nám hovoria, že síce my sa chceme stať Bohmi, Boh nás však predbieha a stáva sa človekom. My chceme byť nesmrteľní, on sa stal smrteľným. Ikonostas nám nechce zahaliť niečo skryté, ale odhaliť nám hodnotu toho, čo máme pred svojimi očami, svoj život. Neskrýva nám nejakú tajnú múdrosť, ale odhaľuje nám väčšiu hĺbku toho, čo vidíme. Odhaľuje zahalením.
Na spupný Gagarinov výrok o absencii Boha vo vesmíre raz jeden pravoslávny kňaz reagoval: „Ak ste ho nevideli na zemi, nemôžete ho vidieť ani v nebi.“ Inokedy sa ho odvážne opýtala holandská novinárka: „Pán Gagarin, a mali ste čisté srdce?“
Tento pravoslávny kňaz hovorí aj mne, že nato, aby som Boha stretol, nemusím letieť do vesmíru, nemusím dokonca urobiť ani jeden krok.
Človek však chce prekročiť vlastné obmedzenie, chce vidieť, chce sa dotknúť, chce rozumieť. Ak prejdeš za ikonostas, uvidíš kus chleba rozmočeného vo víne, ale keď pozrieš na ikonostas, uvidíš zmŕtvychvstalého Krista hovoriť: „Nie poznanie, ale viera ťa spasí.“
Ikonostas zahaľujúci svätyňu nebráni tomu, aby si uvidel obsah kalicha, ale ukazuje tebe samému, ako uvidieť seba samého ako kalich pripravený prijať Spasiteľa. Zmyslom ikonostasu nie je zabrániť tvojim nohám pristúpiť bližšie ku Kristovi, ale nechať Krista pristúpiť k tebe samému, nechať Krista prestúpiť celým svetom.
