V čase, keď Slovensko horúčkovito diskutuje o tom, čo je „pravé slovenské umenie“, keď sa v Slovenskej národnej galérii naťahujú nielen obrazy, ale aj nervy kurátorov, kritikou predchnutých výtvarníkov a rozčarovaných návštevníkov, odohral sa paralelne ešte jeden menej nápadný, zato o to archetypálnejší boj.
Boj o najväčšiu výstavnú plochu v krajine. O galériu, ktorú navštevujú stovky tisíc, ba milióny denne. O priestory, kde sa nič neplatí, nič nekritizuje, a predsa každý z nás denne podvedome „navštívi“ aspoň tri až štyri výstavy. Samozrejme, hovorím o bratislavských uliciach, kde je najväčšou galériou tohto veku billboard.
Tento typ výstaviska má len jednu kurátorskú podmienku: Nesmie byť príliš. Príliš provokatívne, príliš estetické, príliš intelektuálne a – Bože zavaruj! – príliš kresťanské. Lebo kresťanské, to je dnes tak trochu neslušné.
A tak je, samozrejme, neslušné vystavovať Rembrandtov Návrat márnotratného syna. Tento obraz, ktorý by v inom čase spôsobil maximálne to, že si niekto spomenie na učebnicu estetiky zo strednej školy, sa dnes stal provokáciou na úrovni nahého performera v predvianočnom betleheme. Rembrandt je skrátka príliš. Príliš súcitný, príliš biblický, príliš neironický. Bratislava si zrazu zakrýva oči pred jedným z najnežnejších zobrazení odpustenia v dejinách Západu. A dôvod? Náboženský obsah.
Áno, v meste, kde si na reklamnom pútači môžete nechať diagnostikovať chlamýdie alebo kúpiť karavan za kryptomenu, je výrez z barokového majstra zrazu príliš.
Festival Bratislavské Hanusove dni, ktorý sa už roky snaží pripomenúť, že človek nie je len produktom svojho feedu, ale aj večnej túžby po zmysle, sa pokúsil túto túžbu premietnuť do verejného priestoru.
A nečudujme sa – aj najhlbšia filozofia potrebuje niekedy predsa len neón. Organizátori si povedali, že keď už sa Slováci nehrnú do knižníc, pôjdu im myšlienky oproti. Na billboard. Do galérie, ktorú nemožno ignorovať. No narazili.
Pretože naša kultúra, hrdo pýšiaca sa svojou otvorenosťou na všetky strany, je zároveň extrémne úzkostlivá. No nie v tom zdravom zmysle – že má obavy o pravdu, krásu či dobro –, ale preto, že sa bojí akejkoľvek konfrontácie s niečím, čo presahuje človeka. Duchovno sa totiž dnes už nehodí k logu sponzora, väčšia šanca na prosperitu firmy je pestrofarebná vlajočka. Avšak náboženský obsah?
Fúha! V dobe, keď sa aj vianočné trhy musia premenovať na „zimné festivaly“, sa Rembrandtov výjav stretáva s rovnakou panikou, akoby šlo o novú verziu proroctiev Sibyly. A tak sme tu, v meste, ktoré sa bojí toho, na čom vyrástlo. V spoločnosti, ktorá sa hanbí za vlastnú geometriu duše. Lebo to je napokon to, čo je na kresťanskom dedičstve také neznesiteľné: nie jeho dogmatickosť, ale jeho ľudskosť; jeho neochota vzdať sa myšlienky, že človek nie je len zhluk chemických túžob, ale bytosť volajúca po domove, po objatí, po milosrdenstve.
Rembrandt ukazuje otca. Otca, ktorý nehodnotí, nekomentuje, nekritizuje. Len objíma. A to je, zdá sa, dnes až príliš kontroverzné pre oko súčasného Slováka.
A tak sa na nás z billboardov budú aj naďalej usmievať pekné mladé tváre s dokonalými chrupmi a belasými očami, vábiť nás ako sirény k ostrým skalám, na ktorých sa roztrieštia naše ilúzie. A mesto, ktoré predáva všetko – od fast fashion po fast philosophy –, zrazu nemá miesto pre niečo také pomalé, ťažké a nádherne nemoderné, ako je návrat domov. Hanbí sa za svojich otcov.
Ale možno to nie je úplne márne. Lebo aj márnotratný syn najprv skončil medzi sviňami, kým pochopil, čo mu chýba. A možno aj naše ulice – oblepené gýčom, reklamou a úzkosťou – raz zatúžia po výjave, kde je aspoň niečo krásne a pravdivé. Aspoň jeden dotyk, ktorý nie je marketingom.
Až potom pochopíme, že to, čo sme volali príliš nábožné, bolo vlastne len príliš ľudské.
A ak teda Rembrandt nie je vhodný pre verejnosť, ak Návrat márnotratného syna je priveľká dávka kresťanstva pre ranné šoférovanie v zápche, čo ešte budeme musieť zbúrať? Zrušme rovno aj Bacha, lebo veď každý jeho kontrapunkt vonia chrámom. Zbaľme Danteho, lebo to jeho „rajské svetlo“ je príliš podozrivo teologické. Pošlime do karantény aj Chartres a Notre-Dame. Veď kto by chcel veže postavené modlitbou? A pokojne zakryme aj Michelangela, toho, čo namaľoval Stvoriteľa na plafón Sixtínskej kaplnky. Nebodaj by sa nám niekto pozrel hore.
Výborne! Tu je poetickejšia, umeleckejšie ladená verzia tvojho textu, ktorá zachováva pôvodný význam, no hrá sa s rytmom, obraznosťou a dôrazom.
Rozhorčenie z tejto krivdy sa ako plameň šírilo naprieč sociálnymi sieťami, katolíckymi denníkmi i bratislavskými kaviarňami. A tak sa stalo, že primátor tohto mesta po dni plnom povinností zdvihol večer telefón a zavolal riaditeľovi festivalu, aby sa ospravedlnil za nešťastný prešľap.
Ospravedlnenie bolo prijaté. A zrazu, ešte pred prvým svetlom reflektorov, pred prvým potleskom publika, nastal vrchol festivalu. Bratislavské Hanusove dni, ktoré tento rok nesú názov Zmierenie, takto dostali pekný úvod: čin, ktorý posunul obyčajnú reklamu na duchovný happening.
