Pri slávení Vianoc sa nám pred očami otvárajú dva veľké obrazové svety: staré, nerozdelené kresťanské umenie, ako ho poznáme z románskej tradície či z východných vianočných ikon, a západná tradícia stavania betlehemov. Ani jedno z toho nie je len dekoráciou. Obe sú ohlasovanou teológiou. Hovoria rozdielnym obrazovým jazykom, no vyznávajú to isté tajomstvo: Boh sa stal človekom – skutočne, telesne, pre nás.
Betlehem – spoločný východiskový bod
Východ aj Západ začínajú v Betleheme. Pastieri hovoria: „Poďme do Betlehema!“ Betlehem nie je len miesto, ale pohyb srdca. Kto sa vydá na cestu, nachádza Boha. Kto zostane stáť, vidí len kulisy. Preto platí: Betlehem je tam, kde človek vychádza zo seba, kde sa láska stáva konkrétnou, kde sa bieda vidí a zdieľa. Tak sa Betlehem stáva prítomným aj dnes – uprostred nás.
Jaskyňa a maštaľ – dva obrazy, jedna pravda
Východ zobrazuje jaskyňu, Západ maštaľ. Nie je v tom rozpor, ale doplnenie. Jaskyňa hovorí o hĺbke: o temnote sveta, o vine, smrti a zatratení. Kristus zostupuje dolu – až na samé dno ľudského bytia. Maštaľ hovorí o chudobe, chlade, stiesnenosti a bezbrannosti. Nie palác ani trón, ale okraj spoločnosti. Oba obrazy hovoria to isté: Boh neprichádza do ideálneho sveta, ale do skutočného. Tam, kde cítiť život, námahu, prácu aj strach. Prijíma „vôňu“ svojich.
Dieťa – Božia bezmocnosť
V centre vyobrazení Východu aj Západu leží Dieťa. Novorodenec – odkázaný na ľudskú blízkosť. Boh nás neohromuje mocou. Robí sa zraniteľným. Prosí o našu lásku. Ako hovorí pápež Benedikt XVI.: „Nechce nás premôcť silou. Berie nám strach zo svojej veľkosti – a preto sa stáva dieťaťom.“ Vianoce sú Božím rozhodným áno človeku.
Vôl a osol – celý svet pri jasliach
Východ aj Západ ich takmer vždy zobrazujú: vola a osla. Cirkev ich pozná zo Svätého písma a z ranokresťanskej interpretácie. Podľa proroka Izaiáša predstavujú celé ľudstvo: vôl – ľud pod Zákonom, osol – národy pod cudzími bremenami.
Medzi nimi leží Kristus. To je ohromné posolstvo: nikto nie je vylúčený – ani vyvolený ľud, ani pohania. Každý smie prísť, každé bremeno možno pred ním zložiť.
Jedna stará interpretácia hovorí dokonca, že božský Logos sa kladie pod „a-logá“, pod nerozumné, pomýlené, zlomené. Zostupuje tak hlboko, až tam, kde sa človek správal horšie a krutejšie než zvieratá. Taká veľká je jeho láska, ktorá prišla aj toto uzdraviť.
Jasle – oltár a hrob
Na Západe sú jasle z dreva, na Východe sa podobajú sarkofágu. Obe podoby hovoria to isté: Jasle sú oltár – Kristus je chlieb života. Jasle sú aj predobraz hrobu – narodený je ten, ktorý sa daruje.
Preto patria Vianoce neoddeliteľne k Veľkej noci. Jasle a kríž sú vyrezané z toho istého dreva – z milosrdnej lásky nášho Boha.
Mária a Jozef – viera a zápas
Mária – sústredená, načúvajúca, nosiaca. Jozef – premýšľajúci, zápasiaci, pýtajúci sa.
Aj toto sú Vianoce: viera bez idealizácie, dôvera uprostred otázok. Boh nepotrebuje dokonalých ľudí, ale otvorených.
Pastieri – evanjelium pre jednoduchých
Či už na ikone, alebo v betleheme, pastieri nikdy nechýbajú. Podľa židovského zákona nemajú svedeckú spôsobilosť, a predsa si ich Boh vyvolí za prvých svedkov radostnej zvesti. Podobne budú neskôr povolaní apoštoli. Sú prví, pretože Boh miluje jednoduchých. Nezáleží na výkone, bezchybnosti ani múdrosti, ale na ochote.
Kto ako oni počúva, ide a klania sa, stáva sa svedkom radosti.
Východ a Západ, jeden Kristus
Východ aj Západ nám teda spoločne ukazujú: Boh zostupuje do našej temnoty, Boh sa stáva chudobným, aby nás obohatil, Boh sa stáva malým dieťaťom, aby nás pozdvihol.
Svätý Bazil Veľký nás napomína: „Pohania sa klaňali – a my ešte váhame. Veď dnes sa nám narodil Spasiteľ.“
Preto nechajme Krista vstúpiť do temnej jaskyne nášho srdca. Nechajme ho vstúpiť do našej maštale – so všetkými špinavými kútmi a zákutiami. Prijmime ho do svojho života a dajme mu u nás miesto.
Lebo tam, kde je prijatý, tam sa začína nebo – uprostred tejto zeme. Tam zažiari odpustenie a uzdravenie.
