Keď v Nedeľu Dobrého pastiera predčasne umiera na tuberkulózu ako dvadsaťpäťročná, v evanjeliu sa práve číta Ježišov odkaz: „Bude jedno stádo a jeden pastier.“ (Jn 10,14-16). A keď po osemnástich rokoch od jej skonu otvoria jej hrob, ukáže sa, že jej telo nepodlieha rozkladu. 25. januára 1983 ju pápež Ján Pavol II. pri blahorečení vyhlási za patrónku ekumenizmu. Dnes jej telo spočíva v kaplnke kláštora sestier trapistiek vo Vitorchiane neďaleko Ríma.
Práve v Týždni modlitieb za jednotu kresťanov (18. – 25. januára) máme pádny dôvod obzrieť sa za príbehom ženy, ktorá podľa amerického trapistu Marka A. Scotta chcela byť svätou bez toho, aby budila pozornosť. Vytrvalo sa modlila za jednotu kresťanov, pretože ju veľmi bolelo ich rozdelenie. Za jednotu Cirkvi a odlúčených bratov obetovala Bohu aj svoj život.
Rodáčka z talianskej Sardínie Mária Gabriela (Sagheddu) od Jednoty (1914 – 1939) vstúpila do trapistického kláštora ako dvadsaťročná na radu svojho spovedníka. Stalo sa tak 30. septembra 1935. V kláštore v Grottaferrate bola sotva tri roky.
Matka Pia, predstavená kláštora, opísala mame Kataríne detailne posledné hodiny jej dcéry: „S najväčším pokojom prestala dýchať. Sklopila viečka tak, ako zvykla, keď nemohla hovoriť, aby naznačila ‚áno‘. Bola už so svojím Pánom. Milovala ho tak veľmi, že mu ponúkla obetu svojho mladého života za jednotu rozdelených cirkví… Úplne zabudla na seba a oddala sa svojej úlohe dosiahnuť Božiu slávu… Odišla s úsmevom bez toho, aby na seba upútala pozornosť, bez toho, aby sa na ňu niekto sťažoval…“
V roku 1940 bola publikovaná jej prvá biografia a jej hrob v krypte kláštora v Albanských vrchoch neďaleko Ríma sa stal pútnym miestom nielen pre Európanov. Bola označená za príklad v plnení každodennej povinnosti kresťanov modliť sa za jednotu.
Kláštor, v ktorom žila, sa veľmi skoro po jej smrti ukázal ako príliš malý, aby prijal všetky mladé dievčatá, ktoré klopali na jeho brány. Komunita sa preto presťahovala z Grottaferraty do Vitorchiana a v rokoch 1968 – 2007 založila mnoho ďalších rehoľných domov po celom svete vrátane kláštora v Pražskej arcidiecéze, kam rehoľu pozval kardinál Miloslav Vlk. A pápež Benedikt XVI. podporil jej misiu slovami: „Táto krajina vás veľmi potrebuje!“
Ako pripomenula o živote Márie Gabriely Matka Lucia Paula Tartara, abatiša trapistického kláštora v stredočeských Poličanoch: „V kláštore neďaleko Prahy uchovávame jej významnú relikviu. Táto kaplnka je cieľom mnohých pútí, prichádzajú aj bratia a sestry z iných kresťanských vyznaní. Príhovor tejto sestry vyprosil skutočne nesmierne mnoho milostí a azda i zázrakov. Ide o milosti uzdravenia, obrátenia i zmierenia.“ Tie sa udiali predovšetkým v rodinách.
Sú aj svedectvá o milostiach v oblasti ekumenického úsilia: 22. apríla 2001, keď Rímskokatolícka cirkev slávi sviatok Márie Gabriely, založil švajčiarsky pastor Patrick Balland, ktorý sa z kalvinizmu obrátil na katolicizmus, ekumenickú fraternitu Márie Gabriely.
Nové kláštory hlásia žatvu povolaní
„Pre nás je zázrakom života neustály príliv povolaní – dievčat z Talianska, ktoré stále vstupujú do kláštora vo Vitorchiane: deje sa tak v sekularizovanom Taliansku. Kláštor v Sept-Fons je medzi mužskými kláštormi najbohatší na povolania,“ dozvedáme sa z biografie Márie Gabriely, ktorú napísala abatiša trapistického kláštora vo Valserene Matka Monica della Volpe (Cesta vděčnosti, Karmelitánské nakladatelství 2014).
Komunita vo Vitorchiane mohla vďaka príhovoru blahoslavenej Márie Gabriely založiť v posledných desaťročiach sedem ďalších kláštorov po celom svete. Vždy vyslala skupinu deviatich až desiatich rehoľníčok zakladateliek. Dnes nemá kláštor, v ktorom žije zhruba 90 rehoľníčok, už žiadne voľné miesta.
Pozoruhodné ovocie príhovoru sestry Márie Gabriely od Jednoty možno vnímať aj v kláštore trapistiek v Poličanoch. V roku 2007 prišlo doň päť Talianok, tri Češky a jedna Maďarka. Dnes je tento kláštor zaplnený domácimi povolaniami. Matka Lucia Paula Tartara OCSO svedčí, že v roku 2001 doniesol do kláštora vo Vitorchiane jeden priateľ starú brožúru o Márii Gabriele vydanú v Československu v roku 1940, na ktorú naďabil v brnianskom antikvariáte.
„Týchto niekoľko zažltnutých strán textu prežilo celých 61 rokov, počas ktorých postretlo českú krajinu toľko politicky i duchovne bolestných udalostí. Teraz ju dostali do rúk mníšky z Vitorchiana, ktoré sa tu chystali založiť ‚Trappu‘. Bolo to pre nás vtedy znamenie, akoby nám sestra Mária Gabriela hovorila: ‚Nebojte sa, čakám tu na vás už od roku 1940!‘“ napísala predstavená komunity v jednom z predhovorov k biografii blahoslavenej Márie Gabriely.
A ako žijú trapistky nasledujúce charizmu Márie Gabriely? Ako každý trapistický kláštor: z práce vlastných rúk. Niektoré sestry píšu ikony, ďalšie vyrábajú sušienky či čokoládu, iné sa starajú o kuchyňu a niektoré sú poverené prijímaním hostí. Sedemkrát denne kostolný zvon zvoláva sestry k spevu žalmov. Stredobodom každého dňa je svätá omša spojená s rannými chválami. Na modlitbách i bohoslužbách sa môžu zúčastniť aj hostia.
A čuduj sa svete, český kláštor je hojne využívaný laikmi na duchovné cvičenia. A stále je plný. Laici, ktorí ho navštívili, sa dokonca delia o svoje skúsenosti a dojmy aj na internete. Napríklad pani Anna Svachová napísala: „Dokonalé miesto pre wellness duše. Sestry spievajú ofícium ako anjeli.“
Existujú už aj svedectvá o manželských pároch, ktoré podľa vyjadrení lekárov nemohli mať deti a vyprosili si milosť narodenia dieťaťa práve na príhovor Márie Gabriely. Sestry v Taliansku prijímajú svedectvá o milostiach získaných na jej príhovor na adrese trappa@vitorchiano.org.
Z rebelky svätica
Kto bola Mária Gabriela? Podľa Marka Scotta OCSO bol jej život až po obrátení v osemnástich rokoch zásadne duchovný. „Moja jediná túžba je,“ povedala raz, „urobiť zo seba svätú.“ Jeden z jej susedov v Dorgali, rodnej obci, povedal: „Keď som počul, že Mária Sagheddu plánuje stať sa mníškou, neveril som tomu… Nebola kláštorným typom.“
„Na jednej strane bola úprimná, bystrá a optimistická. Hoci musela opustiť školu v dvanástich rokoch, bola excelentnou študentkou. Milovala knihy, najmä romány, a bola vždy pripravená pomôcť iným študentom pri ich práci. Pre mladú Máriu boli prvoradé povinnosti, lojalita a poslušnosť.
Ako fyzicky silná a zdravá neváhala brať na seba ťažšie úlohy z domácich alebo poľných prác. Ale bola zároveň netrpezlivá, vymýšľavá a dala rodičom zabrať. Vždy chcela mať pravdu, posledné slovo. Od ostatných očakávala, že budú rovnako úprimní a priami ako ona. Ak niečo nešlo podľa jej predstáv, dupala nohami v hneve a frustrácii,“ napísal Mark Scott.
Bolo to azda aj tým, že v detstve a ranej mladosti bola jej náboženská prax veľmi slabá. Ako sa ďalej dozvedáme od Marka Scotta na webstránke Hnutia kresťanských spoločenstiev detí, týždeň po narodení bola pokrstená, prvé sväté prijímanie prijala vo veku desiatich rokov, ale potom okrem nedeľných povinností a sviatostí svoju účasť na bohoslužbách zanedbávala. Uprednostňovala čítanie románov a spoločenské hry. Keď jej matka naliehala, aby šla na večerné požehnanie, reagovala: „Choďte sami!“ alebo: „To nie je povinné. Nechajte ma tak,“ a pokračovala v čítaní alebo v hre.
Podľa Marka Scotta sa u nej vo veku osemnástich rokov odohrala tichá revolúcia, o ktorej nikdy nehovorila. Priniesla ovocie premeny a to hovorilo za ňu. Zapojila sa do Katolíckej akcie a začala učiť deti náboženstvo. Pravidelne navštevovala chorých, pričom sa osobitne zaujímala o mladú ženu s nevlastným synom. Nadviazala priateľstvo s dievčaťom, ktoré malo zlú povesť, a pomohla mu prekonať deštruktívne správanie.
Nikdy neodmietla ľudí, ktorí žiadali o pomoc, a často skoro ráno pomáhala susedom s prípravou chleba. Začala meditovať a chodiť mesačne na adoráciu… Chodila na spoveď takmer každý týždeň a denne na prijímanie… Často ju videli kľačať v modlitbe pred Najsvätejšou sviatosťou.
Prekvapujúci bol aj jej postoj hlbokého sústredenia. Nebolo na tom nič sladkasté. A krátko po svojom obrátení začala premýšľať o rehoľnom povolaní… Poznala mladé ženy, ktoré odišli z Dorgali do kláštora v Grottaferrate. „Chcete ísť do Grottaferraty?“ spýtal sa jej jedného dňa farský vikár, jej spovedník a duchovný sprievodca Basilio Meroni. Mária odpovedala: „Pošlite ma tam, kde sa vám to bude zdať dobré.“ „Tak v tom prípade pôjdeš do Grottaferraty,“ rozhodol kňaz.
Zvyšok príbehu už poznáte. Dnes je blahoslavená, ľudia ju vzývajú o príhovor a ona koná! A ovocím príhovoru nestačí prekvapovať a udivovať…
