Rímskokatolícka cirkev si 4. júla pripomína svätú Alžbetu Portugalskú, známu aj ako svätú kráľovnú Izabelu. Jej život by sa dal opísať jedným slovom: zmierenie. Zmierenie v rodine, medzi kráľmi, ale aj medzi Bohom a človekom. Bola kráľovnou, manželkou, matkou, rehoľníčkou, diplomatkou i liečiteľkou. A najmä ženou hlbokej viery, ktorá prekvasila celý jej život.
Alžbeta sa narodila v roku 1271 v Zaragoze do kráľovskej rodiny aragónskeho princa Petra a sicílskej princeznej Konštancie. Dostala meno po svojej pratete svätej Alžbete Uhorskej. Už ako malé dieťa vnímala svet inak. Fascinovali ju kríž, obrazy Panny Márie, žalmy a liturgia. Ako osemročná sa začala postiť a rozdávala chudobným z toho mála, čo mala. Tí ju za to nazývali svojou matkou. Jej otec ju označoval za strážneho anjela kráľovstva.
Keď mala len 12 rokov, vydali ju za portugalského kráľa Dionýza. Hoci ich manželstvo bolo politickým spojenectvom, Alžbeta sa stala vernou a múdrou manželkou. Svojmu manželovi prejavovala úctu a lásku, aj keď jeho život nebol príkladný. Kráľ jej bol neverný a mal viacero nemanželských detí. Nikdy ho verejne nekritizovala, no v modlitbe a láske vytrvalo prosila o jeho obrátenie. A jej modlitby boli vypočuté. Kráľ sa napokon v starobe zmieril s Bohom a zomrel zaopatrený sviatosťami.
Alžbeta vychovávala ich dve deti dcéru Konštanciu a syna Alfonza, ktorý sa neskôr stal kráľom Portugalska. Práve medzi Dionýzom a Alfonzom došlo k vojenskému konfliktu, keď kráľ začal uprednostňovať svojho nemanželského syna Sancha. Alžbeta sa osobne postavila medzi obidve armády a zabránila boju. Jej odvaha zachránila tisíce životov a rodinu pred tragédiou.
Po smrti svojho manžela v roku 1325 sa Alžbeta vzdala kráľovských výsad a odišla do Coimbry, kde už predtým založila kláštor klarisiek. Nezložila rehoľné sľuby, ale stala sa členkou tretieho františkánskeho rádu. Žila jednoducho, slúžila chudobným, podporovala vdovy, siroty a chorých. Počas hladomoru otvorila sýpky a rozdala múku ľuďom. Platila veno chudobným dievčatám, poskytovala ubytovanie pútnikom a podporovala výstavbu kaplniek a nemocníc. Po jej návštevách sa údajne uzdravovalo množstvo chorých.
Keď sa v roku 1336 opäť schyľovalo k vojne, tentoraz medzi jej synom Alfonzom IV. a kastílskym kráľom Alfonzom XI., Alžbeta opäť neváhala. Napriek veku a chorobe pricestovala do Estremoze, kde sa stretli obe armády. V poslednej chvíli zabránila krviprelievaniu a uzavrelo sa prímerie. Ona sama však z toho vyčerpania ochorela a čoskoro zomrela.
Odišla 4. júla 1336 v náručí svojho syna vo veku 65 rokov. V závete odkázala celý svoj majetok kláštoru a výslovne zakázala balzamovať svoje telo. Pochovali ju v Coimbre, kde sa pri jej hrobe začali diať zázraky. Po otvorení hrobu v roku 1612 sa jej telo našlo neporušené. Svätorečená bola v roku 1625 pápežom Urbanom VIII.
Svätá Alžbeta je patrónkou tých, ktorí prinášajú pokoj. Najčastejšie býva zobrazovaná s ružami v závoji alebo zástere, ale tiež aj s olivovou ratolesťou alebo holubicou. Legenda hovorí, že keď kráľ Dionýz podozrieval svoju manželku, že v zime nosí chudobným potajomky chlieb, a zastavil ju, v tom okamihu sa jej chlieb v náručí zmenil na červené ruže.
No viac než zázraky ruží boli zázrakom jej rozhodnutia. V čase vojny dokázala priniesť mier. V čase chudoby sa delila. V čase zrady odpúšťala. A v čase osobného utrpenia zostala verná.
Aj dnes potrebujeme ženy ako ona – nositeľky pokoja, ktoré svojím životom ukazujú, že svätosť nie je len v kláštoroch, ale aj na kráľovských dvoroch, v rodinách, v každodenných rozhodnutiach.
Veriaci sa na sväticu obracajú aj touto modlitbou:
Bože, pôvodca lásky a pokoja,
ty si obdaril svätú Alžbetu obdivuhodnou milosťou zmierovať hnevníkov;
na jej príhovor pomáhaj nám vnášať pokoj medzi ľudí,
aby sme sa mohli nazývať Božími deťmi.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna,
ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého
po všetky veky vekov. Amen.
