V posledných týždňoch sa na pravoslávnych fórach objavila správa o americkom pravoslávnom kňazovi protopresbyterovi Athanasiovi Nenesovi, ktorý po rozvode vstupuje do druhého manželstva. Hoci ide o výnimočný prípad, jeho dosah a reakcie v cirkvi si zaslúžia širšiu pozornosť.
Protopresbyter Athanasios Nenes pôsobí v gréckej pravoslávnej farnosti Watertown v americkom štáte Massachusetts. Po tom, čo sa jeho prvé manželstvo skončilo rozvodom, požiadal o výnimku, aby mohol ako kňaz uzavrieť druhý manželský zväzok. Jeho žiadosť prešla viacerými úrovňami cirkevnej hierarchie a nakoniec ju schválil Konštantínopolský ekumenický patriarchát. Otec Athanasios Nenes má už dospelé deti, jeho druhá manželka je tiež pravoslávna veriaca a má deti v tínedžerskom veku.
Vo východných cirkvách je pravidlom, že kandidát na kňazstvo sa môže oženiť pred diakonskou vysviackou, no po nej už manželstvo uzavrieť nesmie. Ak manželka kňaza zomrie, kňaz môže slúžiť ďalej, no zostáva neženatý. Ak dôjde k rozvodu, kňaz by mal žiť celibátne, v určitých prípadoch sa však musí z aktívnej pastorácie stiahnuť. Biskupi sú vyberaní spravidla z mníšskeho stavu, sú to teda neženatí kňazi, prípadne vdovci. Toto sú starobylé predpisy.
Aj keď sa niektoré výnimky z týchto pravidiel udeľovali už v minulosti, prípad protopresbytera Nenesa je jeden z prvých verejne medializovaných prípadov druhého manželstva u aktívne slúžiaceho kňaza v rámci jurisdikcie Konštantínopolského ekumenického patriarchátu. Ten v tomto prípade rozhodol, že ide o pastoračne odôvodnenú výnimku, ktorá má kňazovi umožniť pokračovanie v službe v zdravom rodinnom prostredí.
Aj keď sa tento krok stretol s podporou mnohých farníkov otca Nenesa, v cirkevnom a teologickom prostredí zaznievajú vážne výhrady. Najvážnejšou je, že ide o porušenie starobylej kánonickej tradície. Udelením výnimky sa podľa kritikov oslabuje jasnosť a záväznosť cirkevných pravidiel, ktoré tvoria základ pravoslávnej identity.
Ak sa prípady ako tento začnú opakovať, môže dôjsť k postupnému uvoľňovaniu kňazskej disciplíny, čo môže viesť k ďalším výnimkám, ktoré môžu byť aplikované napríklad aj pri iných morálne sporných prípadoch.
Ide tiež o pocit akejsi „nespravodlivosti“, pretože nie každý kňaz v podobnej situácii má možnosť získať takýto dišpenz. Kritici poukazujú na to, že takéto rozhodnutia sú často nepriehľadné a elitárske – závislé od osobných väzieb a sympatií.
Pre bežného veriaceho je ťažké pochopiť, prečo sa na jedného kňaza vzťahuje jedno pravidlo a na iného iné. To môže viesť k stratám dôvery v duchovnú autoritu cirkvi.
Pre delikátnosť tejto témy sa o podobných prípadoch, hoci existujú, hovorí málo. Oficiálne médiá pravoslávnych jurisdikcií sa im často vyhýbajú, aby nevzbudzovali kontroverziu. Pre pravoslávnu cirkev je vernosť tradícii jedným z pilierov jej identity.
Prípad Athanasia Nenesa teda nie je len osobný príbeh kňaza, ktorému stroskotalo manželstvo a bolo mu umožnené uzavrieť nový zväzok. Je to významný precedens, ktorý kladie otázky nielen o výnimočnosti konkrétnej situácie, ale aj o budúcnosti pravoslávneho kňazstva.
Už v roku 2018 Svätá synoda Ekumenického patriarchátu prijala historické rozhodnutie povoliť kňazom znovu sa oženiť v prípade ich ovdovenia, alebo ak ich opustí manželka. Povolenie sa však nevzťahuje na tých kňazov, ktorí svoje manželky opustili sami a chcú uzavrieť ďalšie manželstvo. Každý prípad pritom Svätá synoda Ekumenického patriarchátu posudzuje osobitne. Čo sa týka obradov druhého manželstva, ten je oproti sláveniu prvého manželstva značne zjednodušený a má výrazne kajúci charakter.
Pre porovnanie, v prípade východných katolíckych cirkví je v danej otázke kompetentné vatikánske Dikastérium pre východné cirkvi. Podľa jej niekdajšieho sekretára arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ evidovali takúto žiadosť ovdovelého kňaza počas jeho pôsobenia iba raz, no s negatívnym výsledkom. Teoreticky by však podľa arcibiskupa Vasiľa sobáš kňaza vdovca do úvahy prichádzal, no znamenal by súčasne aj jeho odchod z aktívnej pastorácie.
