Anton Srholec bol jednou z najvýznamnejších osobností slovenského kresťanského života 20. storočia. Nemal oficiálne tituly ani postavenie v hierarchii, no požíval veľkú úctu a bol prirodzenou autoritou. 7. januára 2026 uplynulo desať rokov od jeho smrti.
Narodil sa v roku 1929. V mladosti ho oslovila charizma dona Bosca a túžba slúžiť chudobným a mladým ľuďom v duchu saleziánskej spirituality. Jeho život nebol jednoduchý – zasiahol doň komunistický režim, ktorý najmä v päťdesiatych rokoch systematicky likvidoval Cirkev a rehole.
Po zrušení reholí patril Srholec medzi mladých, ktorí mali zabudnúť na svoje duchovné povolania. Pokúsil sa ujsť do zahraničia, no tento prechod, ktorý organizoval blahoslavený Titus Zeman, ktorého si pripomína slovenská cirkev práve dnes, sa nevydaril a takmer všetkých zajali.
Anton Srholec prešiel väzením v uránových baniach a v neľudských podmienkach prežil dlhých desať rokov. Po prepustení čakal na vysviacku ďalších desať rokov a pracoval ako robotník. Ani ako kňaz nemal život ľahký. Medzi jeho najvýznamnejšie pôsobiská patril bratislavský Blumentál, kde pôsobil ako kostolník, no mohol kázať. Jeho kázne sa stali veľkým duchovným povzbudením pre celé generácie mladých veriacich v čase, keď socializmus postupne odumieral, no stále trval.
Po Nežnej revolúcii sa už do bežnej pastorácie nedostal. Založil však prvý útulok pre bezdomovcov na Slovensku – Resoty – a za dvadsať rokov, čo ho viedol, dal domov tisíckam ľudí.
Anton Srholec Slovensku chýba. Jeho láskavosť, charizma, múdrosť a váha sú komoditou, ktorej je v posledných rokoch žalostne málo.
Pred rokmi som ho oslovil, či by sme spolu nevytvorili knihu rozhovorov. Vyšla pod názvom Anton Srholec – Bezdomovec z povolania, doplnená fotografiami Matúša Zajaca. Rozprávali sme sa o všetkom, no mňa najviac zaujímalo, ako odpúšťať. On odpustil tým, ktorí mu ukradli dlhé roky života.
Don António na túto otázku odpovedal:
V každodennom živote máme skúsenosť, že sa neoplatí oplácať zlo za zlo. Najprv musíme prijať vlastnú skúsenosť, že aj my sme niekomu ublížili a bolo dobre, že mi to hneď nevrátil, že existujú ľudia, ktorí sú takí. Sme v procese rastu a k ľudskej dôstojnosti, hĺbke a pravde o človeku patrí aj to, že vie ranu prijať a nevrátiť ju. Spomíname si na našich predkov, veľkých kresťanov, na Ježiša a mučeníkov, ktorí prijímali ťažké rany a prišli o život – ani to nemá kto vracať. Posledný súd patrí Bohu. Po čase tiež dozrievame pre „božie mlyny“ a kto vie, ako sa na druhom svete cítia ľudia, ktorí vraždili alebo páchali zločiny.
Ako vnímal smrť?
Podľa našej židovsko-ježišovskej antropológie neexistuje smrť. Existuje len prechod do vyššej formy našej existencie. Náznaky smrti vidíme v prírode: je jar – kvitne všetko, je úroda, príde zima – a všetko sa uspí, čaká znova. Ježiš povýšil človeka ako jedinečné Božie stvorenie, ktoré odchádza z detstva, rastie, rozdáva a vracia. Duch je nesmrteľný. Rozumný človek vie, že toto je len cesta a Božia dobrota nás stvorila, aby sme dozreli k novej forme poznania a lásky. Táto kresťanská nádej je zdrojom múdrosti a energie, aby sme vytrvali na ceste života, prekonávali prekážky a vedeli, že smrť neexistuje – len odchádzame. Božia dobrota je taká veľká, že svet môže byť ešte pestrejší a bohatší pre tých, ktorí ho milujú.
