Keď uvidíte, že vojsko obkľučuje Jeruzalem, vedzte, že sa priblížilo jeho spustošenie. Vtedy tí, čo budú v Judei, nech utečú do hôr. Tí však, čo budú v meste, nech z neho odídu, a tí, čo budú na vidieku, nech doň nevchádzajú, lebo to budú dni pomsty, aby sa splnilo všetko, čo je napísané. (…) Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou. Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie. (Lk 21,20-28)
Keď Ježiš začne hovoriť o budúcich udalostiach, učeníci kladú pochopiteľnú otázku: „A kedy, Pane?“ Aj nás to zaujíma. A Ježiš odpovedá. Nehovorí však o dátumoch, ale o okolnostiach. Keďže Božie slovo je určené tým, čo ho práve počúvajú, najsprávnejšia odpoveď znie: „Práve teraz!“
To „teraz“ bolo v prvom, treťom, desiatom, dvadsiatom i dvadsiatom prvom storočí rovnako aktuálne, hoci za iných okolností. Čo si teda môžeme s istotou vybrať z Ježišových slov pre seba dnes?
Napríklad fakt, že čo je pre synov sveta koniec, je pre synov svetla začiatok. Vrenie v prírode, v spoločnosti i v Cirkvi znamená jej prekvasovanie, očistu. Je boľavá, ale umožňuje a urýchľuje prichádzanie Božieho kráľovstva do nás a medzi nás. Logika kríža nie je len podmienkou a rukopisom osobného nasledovania Krista. Poznačuje celé ľudské dejiny. Komu je kríž cudzí a neprijateľný, nevie ich správne interpretovať a najmä sa nevie do nich správne zaradiť.
Celé dejiny Cirkvi sú adventom, Ježišovým prichádzaním. A v každom období toto jeho prichádzanie sprevádza utrpenie. Okrem utrpenia za vieru je vo svete obrovské utrpenie v dôsledku našej neviery: hlad, choroby a vojny, pre ktoré trpia miliardy našich súčasníkov ako azda v tom najťažšom väzení. Trpia, lebo veriaci v Krista sa starajú nepomerne viac o seba ako o tých, v ktorých je teraz Kristus prítomný.
Nastáva tak paradoxná situácia: veriaci prestávajú veriť v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii a Kristus je medzitým reálne, až veľmi reálne prítomný najmä mimo Cirkvi, v hladných, chorých a trpiacich dvoch tretinách ľudstva. Blahobytní kresťania parazitujú na Kristovi, chudobnom a trpiacom v dôsledku ich egoizmu. Aj toto je znamením našich čias. Nájde Syn človeka vieru?
Varovné slová Ježiš vyriekol pár dní predtým, ako išiel položiť život za záchranu človeka a prejaviť tým vrcholnú lásku k Otcovi, ale aj lásku Otca k ľuďom. Kráča, aby naplnil akt krajného milosrdenstva, a súčasne hovorí o hrôzach spravodlivosti.
Tieto dve zdanlivo tak protirečivé črty v Bohu tajomne súvisia. Pretože sa v ľudskom ponímaní vylučujú, máme stále sklon myslieť i hovoriť len o jednej z nich, a v takom prípade, samozrejme, skôr o tej, ktorá nám viac vyhovuje. Niekedy strašiť Božím hnevom, najčastejšie opovážlivo sa spoliehať na jeho milosrdenstvo. „Zodvihnúť svoje hlavy“ znamená zmeniť perspektívu. Z pohľadu na to, čo sa rúca, povzniesť pohľad na Krista; nie hrôzy ničenia, ale dielo vykúpenia.
