Rímskokatolícka cirkev si 18. januára pripomína arpádovskú princeznú Margitu Uhorskú. Narodila sa 27. januára 1242 v dalmátskej pevnosti Klis ako dcéra uhorského kráľa Bela IV. (1235 – 1270) a byzantskej princeznej Márie Laskarisovej, čím spájala uhorskú a byzantskú vladársku líniu.
Meno dostala na počesť svätej Margity Antiochijskej, jednej z najuctievanejších svätíc stredoveku (na území dnešného Slovenska je jej zasvätených 23 kostolov, ten v Kopčanoch je azda najstarší vôbec), ktorej relikvie zo Svätej zeme do Uhorska priniesol kráľ Ondrej II. (1205 – 1235), Margitin starý otec.
V čase, keď ju matka nosila pod srdcom, Európu pustošili mongolské hordy. Do Uhorska vpadli vojská Batuchána (asi 1205 – 1255) už v marci 1241, krátko nato v apríli porazili uhorské oddiely v bitke pri rieke Slaná a ich drancovaniu krajiny už nič nestálo v ceste. Kráľ Belo IV. unikol smrti a s rodinou ušiel do Dalmácie. Rodičia v zúfalstve nad osudom kráľovstva prisľúbili, že svoje ešte nenarodené dieťa zasvätia Bohu, ak sa Uhorsko zachráni pred úplnou skazou. Ich modlitby boli vypočuté: v decembri 1241 zomrel veľký chán Ögedej a Batuchán bol povolaný do Mongolska, aby sa zúčastnil na voľbe nového panovníka. Jeho vojsko ho v najbližších mesiacoch nasledovalo a stiahlo sa späť do Povolžia.
Keď mala Margita tri roky, rodičia splnili svoj sľub a zverili ju dominikánkam vo Veszpréme. Kráľ Belo IV. dal pre dcéru postaviť nový kláštor na Zajačom ostrove (dnešný Margitin ostrov) pri Budíne. Tu zložila rehoľné sľuby v roku 1254, keď mala iba dvanásť rokov.
Aj napriek svojmu kráľovskému pôvodu Margita viedla pokorný život v modlitbách a sebazápore v duchu dominikánskej charizmy. Belo IV. sa však napriek sľubu, ktorý kedysi dal, niekoľkokrát usiloval, aby sa z kláštora vrátila a vydala za niektorého z okolitých vládcov (o. i. za Přemysla Otakara II.), čím by získal vplyv v iných krajinách. Dcéra sa však otcovi nepoddala a zostala verná svojmu zasľúbeniu.
Zachované svedectvá o Margite, ktoré sú súčasťou jej kanonizačných aktov, opisujú jej výnimočnú pokoru a oddanosť. Hoci bola princeznou, nikdy nedovolila, aby ju ostatné sestry tak oslovovali či považovali za niečo viac. Svoju pokoru prejavovala aj v službe najchudobnejším a chorobou znetvoreným ľuďom. V spomienkach jednej zo služobníc, ktorú zachránila pred utopením, sa uvádza: „Margita bola svätá a pokorná, príklad pre nás všetkých.“
Margita sa sama podrobovala tvrdým formám pokánia – používala biče a ostnaté pásy, aby umŕtvovala svoje telo. Oblečenie vraj nosila ušité z drsnej konskej srsti, zaťažené kameňmi a kovovým opaskom. Napriek tomu bola pre svoje okolie zdrojom láskavosti a radosti.
Margita zomrela pravdepodobne na týfus, oslabená následkami svojho asketického života, 18. januára 1270, len pár dní pred svojimi 28. narodeninami v deň sviatku svätej Prisky (1088 – 1134), dcéry svätého kráľa Ladislava I. (1077 – 1095). Svoj odchod predpovedala s pokojným úsmevom. Už krátko po smrti sa jej hrob na ostrove stal pútnickým miestom. Jej relikvie vrátane panenského závoja boli považované za liečivé a údajne uzdravili dokonca kráľa Ladislava IV. (1262 – 1290).
Vďaka neteri Márii (1257 – 1323), neapolskej kráľovnej, sa Margitina úcta rozšírila aj v Taliansku, odkiaľ pochádzajú jej prvé vyobrazenia. Napriek tomu proces jej svätorečenia prebiehal veľmi pomaly. Hoci už šesť rokov po smrti bola blahorečená, do jej svätorečenia uplynulo takmer 700 rokov.
Cirkev vyzdvihla k úcte oltára aj jej tri sestry Kingu, Jolanu a Konštanciu.
Jej relikvie, oblečenie i predmety, ktorými sa mučila, opatrovali sestry dominikánky na Margitinom ostrove. Po tureckom vpáde kláštor v roku 1541 opustili a ostatky preniesli do Trnavy. Napokon v roku 1618 doputovali do prešporského kláštora klarisiek.
Slovenský polyhistor Matej Bel (1684 – 1749) v roku 1737 vo svojich Notíciách podrobne opísal relikvie svätej Margity vrátane jej hlavy, kostí s červenkavým nádychom a hodvábnej tuniky, ktorá vraj zázračne zmenila farbu na bielu. Medzi relikviami bolo aj cingulum, biče a asketické prúty. Predpokladalo sa, že posledná abatiša ich po rozpustení kontemplatívnych reholí za cisára Jozefa II. (1780 – 1790) zamurovala niekde v krypte kláštora, pri výskume v roku 2007 sa však nenašli.
Existujú však dokumenty, že sa kosti blahoslavenej Margity po roku 1782 dostali do vlastníctva grófa Ignáca Batthyányho (1780 – 1798), vtedajšieho sedmohradského biskupa v Alba Iulia, ktorý na tomto základe získal 28. júla 1789 od pápeža Pia VI. (1775 – 1799) povolenie sláviť sviatok blahoslavenej Margity na území svojho biskupstva.
Nakoniec ju pápež Pius XII. kanonizoval 19. novembra 1943 na sviatok jej strynej svätej Alžbety Uhorskej, rodáčky z Prešporku.
Jej spopolnené pozostatky odpočívajú od 70. rokov 20. storočia pod obrovskou tabuľou z červeného mramoru na Margitinom ostrove.
Margita je patrónkou mladých, edukačných a zdravotníckych inštitúcií a tiež mierotvorcov. Zobrazovaná je s ľaliou, symbolom čistoty, a korunou pri nohách, čo znázorňuje jej zrieknutie sa svetských pôžitkov.
