V holandskom meste Veldhoven premenili bývalý kostol na modernú športovú halu. Návštevu tohto netradičného športoviska opísala novinárka Melina Schützová, ktorá si pri rodinnom výlete položila otázku: Čo sa má stať s chrámom, keď stratí svoju pôvodnú funkciu?
Schützová priznala, že spočiatku pochybovala, či je vhodné, aby sa z niekdajšieho posvätného priestoru stala športová hala. Už pri vstupe ju vraj prekvapil citlivo zladený interiér – kaviareň s moderným nábytkom, farebné vitráže a steny, ktoré namiesto obrazov svätých pokrývajú lezecké chyty. V strede haly stojí veľký kameň na lezenie, zakrývajúci pôvodný oltár. Takáto prestavba ju zarazila, hoci v tom kostole predtým nebola.
Jej sedemročný syn sa naopak cítil prirodzene: „Tu sa dalo v pokoji liezť, nikto sa na mňa nepozeral škaredo,“ odpovedal, keď sa ho spýtala, či je takáto hala pre neho miestom pokoja. Prekvapivo tak zopakoval svoje skoršie slová, že kostol by mal zostať „miestom pokoja“.
Vštepená bázeň pred sakrálnymi priestormi je podľa novinárky dôvodom, ktorý jej bráni, aby sa v priestore športoviska cítila slobodne. Napokon však dospeje k výsledku, že nie z každej nevyužívanej svätyne sa môže stať múzeum alebo knižnica. Veď kostoly sú predovšetkým miestami, kde sa ľudia stretávajú a spoločne prežívajú pokojné chvíle. A ak sa duchovný obsah vytratil, možno sa myšlienka spoločenstva dá zachovať aj v podobe športu.
Zaujímavý záver. Premýšľam ďalej, pretože ma neopúšťa prirovnanie kostola k rebríku do neba. Po čom sa naši rodičia štverali do neba, po tom naše deti vylezú už len pár metrov. A my dospelí sme spokojní, lebo naše ratolesti sú spokojné. Na Slovensku sa zatiaľ kostoly stavajú. V Slovenskom Ríme pribudol nedávno trinásty kostol. Kolegovia navštívili netypickú novostavbu kostola aj u našich západných susedov v Nesvačilke. Nešlo to hladko. Kňaz počas jeho stavby vážne ochorel a musel začínať odznova.
Staviame kostoly, ale vidíme ich my a naše deti ešte ako rebríky do neba? Židia sa v Starom zákone líšili od ostatných národov tým, že nevnímali Chrám ako priestor azylu pred týmto svetom. Práve naopak. Vnímali ho ako bránu, cez ktorú do ich sveta vstupoval Boh.
Aj tie naše „rebríky do neba“ by sme mali vnímať skôr takto: ako rebríky, po ktorých do našich životov, rodín a vzťahov chce zostúpiť Boh. Aj to je cesta, ako neskôr nemusieť hútať nad tým, akú vysokú horolezeckú stenu postavíme namiesto oltára.
