Dnešné evanjelium nás prenáša do Jeruzalemského chrámu – do miesta, ktoré malo byť domom modlitby, miestom Božej prítomnosti. Ježiš prichádza na židovský sviatok Veľkej noci, počas ktorého sa pripomína vyslobodenie židovského národa z egyptského otroctva. Namiesto modlitby však nachádza trhovisko: hluk, peniaze, obchod. Vtedy zaznieva jeho mocné gesto – Ježiš očisťuje Chrám. Nie preto, že by bol netrpezlivý, ale preto, že jeho srdce horí horlivosťou za dom svojho Otca.
Tento Ježišov hnev je iný ako ľudský. Nie je zlosťou, ale láskou, ktorá sa bráni profanácii posvätného. Je to hnev Boha, ktorý nechce, aby sa z modlitby stal obchod, z viery formalita, z chrámu trhovisko. Keď teda Boží Syn povie: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím,“ otvára úplne novú perspektívu. Chrám, o ktorom hovorí, nie je budova, ale on sám – jeho telo.
Ak Ježiš Kristus je novým chrámom, potom aj každý z nás je chrámom Ducha Svätého, ako o tom hovorí apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom, ktorého úryvok sme počuli: „Lebo Boží chrám je svätý – a ním ste vy.“ (1 Kor 3,17) Preto táto udalosť z Jeruzalema sa dnes deje aj v našom vnútri.
Pán Ježiš aj dnes prichádza do chrámu nášho srdca. A možno tam tiež nachádza zhon, sebectvo, neporiadok, niekedy dokonca obchodnícky prístup: „Pane, ak mi dáš toto, ja ti dám tamto.“ On však nechce obchod, Ježiš chce vzťah. Chce srdce, ktoré je úprimné, tiché a čisté. Preto aj dnes prevracia stoly nášho vnútra – nie bičom, ale svojím slovom a milosťou.
Keď Židia nerozumeli Ježišovým slovám o zborenom chráme, evanjelista Ján v samotnom závere dodáva: „Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.“ (Jn 2,22)
Kristov chrám bol zničený na kríži, ale za tri dni ho Boh vzkriesil. To je nádej aj pre nás: tam, kde hriech ničí, Boh stavia; tam, kde pád bolí, Boh uzdravuje; tam, kde srdce sa zatvorí, Boh prichádza, aby znova prebýval.
Dovoľme Kristovi – každý z nás – očistiť svoj chrám. Dovoľme mu, aby pomenoval, čo v našom živote nie je v súlade s Bohom. Možno hnev, závisť, pohodlnosť, možno len nezáujem o modlitbu. Nechajme ho konať – lebo jeho čistenie vedie k slobode.
Chráňme posvätné v sebe i okolo seba. V našom svete sa ľahko stráca zmysel pre posvätné. Chrám, Eucharistia, sviatosť zmierenia aj samotný človek sú sväté skutočnosti. Kto ich chráni, udržiava pri živote Božiu iskru vo svete. Staňme sa živým chrámom! Dom, rodina i služba každého z nás môžu byť miestom Božej prítomnosti.
Ak v našom srdci prebýva Kristus, aj druhí v nás nájdu pokoj a svetlo.
