Aké máme predstavy o živote? Čo by sme v ňom chceli dosiahnuť a čo nám život skutočne dal? Istý známy spisovateľ – cynický skeptik, ktorý si prešiel hlbokým dnom – napísal, že život nám nič nedlhuje. Že o všetko sa musíme pobiť sami. Lebo nejestvuje Boh ani bôžik, dokonca ani vesmír, ktorý by bol povinný napĺňať naše predstavy a túžby. Ak niečo chceme, máme to chytiť pevne do rúk a vybojovať si to.
To je jeden prístup k životu.
Iný prístup je prístup dôvery – postoj veriaceho človeka, ktorý počuje Božie volanie a vydá sa s Pánom na cestu. Nasleduje ho všade, lebo verí, že Dobrý pastier ho vedie po správnych chodníkoch. Zdá sa, že niet problému… až kým sa nejaký neobjaví.
V Evanjeliu podľa Marka čítame:
Keď sa zvečerilo, povedal Ježiš svojim učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ I opustili zástup a vzali ho so sebou, tak ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode.
Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“
On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho.
A im povedal: „Čo sa tak bojíte? Ešte stále nemáte vieru?“
Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“
V tomto príbehu vystupujú tri „veličiny“ – jedna pevná a dve premenlivé. Pevným a nemenným bodom je Pán Ježiš. Ostáva rovnaký, či bdie, alebo spí. Premenlivé sú však živly: počasie, vietor, voda. Strhne sa víchor, búrka, vlny sa prelievajú do lode a hrozí jej potopenie.
Ďalšou nestálou veličinou sú ľudia – Ježišovi učeníci. Hoci s Pánom chodili a boli svedkami jeho zázrakov, v okamihu nebezpečenstva na všetko zabúdajú. Zmocňuje sa ich panika, strach a nedôvera. S výčitkou budia svojho Učiteľa: My sa tu topíme a ty spíš? Akoby hovorili: Alebo sa s nami boj, alebo veď dobrý boj! Hlavne nespi!
Ježiš vystupuje ako pevná autorita. Pohrozí vetru, utíši more. Koná ako Stvoriteľ, ktorý má všetko vo svojej moci, ktorý má všetko pod stvoriteľským palcom. „Čo sa tak bojíte? Ešte stále nemáte vieru?“ pýta sa ich.
Odpoveď učeníkov nepoznáme. Úplne zabúdajú na seba a kladú si inú otázku: „Kto je tento človek, že ho poslúchajú vietor i more? Kto to vlastne je?“
Aj apoštoli mali pochybnosti. V dobrých časoch dôverovali, v zlých podliehali strachu. No jedno je dôležité: vždy zostali s Ježišom. Neuzavreli sa do seba, neschovali svoj strach, vyzvali Boha, aby sa ich zastal. Vedeli, že on je Boh, že má moc. Toto vedomie nestratili ani v stave zúfalstva.
„Učiteľ, zachráň nás!“ Pán Ježiš vypočul ich volanie. Nevysmial sa ich strachu, ale pozval ich k rastu: k hlbšej viere a väčšej dôvere. Aby sa nebáli búrok života.
