Dnes sa v rímskokatolíckych kostoloch na celom svete číta úryvok z Evanjelia podľa Jána. Zaznieva tam príbeh neúprosnej logiky, chladu, pragmatizmu a krutosti.
Vystupujú tu múdri, či skôr najmúdrejší muži Izraela: veľrada na čele s Kajfášom. Kajfáš bol veľkňaz, požíval veľkú vážnosť, aj keď v jeho časoch, predpokladá sa, bola táto funkcia skôr výsledkom politického taktizovania a oportunizmu.
Presne tak vyzerá aj udalosť, ktorú evanjelista Ján opisuje. Múdri muži židovského národa sú znepokojení Ježišovým počínaním. Ani nie tak počínaním samotným, ale tým, že za ním idú ľudia. Jednoduchí ľudia vycítili, že Ježiš je iný učiteľ ako tí, ktorých dovtedy stretli.
Sudcovia – veľrada – sa boja politickej vzbury. Ľudia sa priklonia k Ježišovi, ktovie, čo všetko sa môže stať, naštvú okupantov a okupanti rozmetajú na prach veľradu, ktorá zlyhala, a tiež ľudí, ktorí sa nechali nachytať potulným učiteľom menom Ježiš.
Istý docent prírodných vied, ktorý však bol veriacim človekom a zaujímal sa o filozofiu a teológiu, vravel, že logika nestačí. Ba priam že logika môže škodiť, pokiaľ ide o zásadné otázky života a smrti. Vecné vyhodnotenie súhrnu faktov sa zväčša končí negatívnym výsledkom. To je logika a jej odvrátená strana. Človek však, aby prežil, potrebuje nádej. Lenže logika s nádejou nepracuje. Ak sa však vzdáme nádeje, naše boje sú prehrané.
Pohlavár Kajfáš príde s logickým záverom, že je lepšie, keď príde o život jeden človek a zachráni sa celý národ, ako keby pre jedného človeka mal trpieť celý národ. Pre Ježiša to znamená rozsudok smrti.
U nás sa zvyklo vravievať, že ak sa niekto mračí, „kuká jak Kajfáš“. Dlho som nevedel prečo. Až potom som pochopil, čo bol vlastne Kajfáš zač.
Kajfáša vo svojich evanjeliách spomínajú Ján a Matúš; Marek a Lukáš Kajfáša nemenujú.
Kajfáš spustil mašinériu prenasledovania a vražedného blúznenia. V mene čoho? V mene rozumnosti a spravodlivosti.
Objavujú sa aj názory, že Kajfáš porušil dôležitý predpis. Nie ten, že vydal Ježiša na smrť, ale že ho odsúdil na smrť po prvom jednaní.
V roku 1990 sa mal nájsť hrob s Kajfášovými ostatkami a v roku 2011 hrob jeho vnučky. S najväčšou pravdepodobnosťou teda máme k dispozícií ostatky muža, ktorý poslal Ježiša na smrť.
Kajfáš bol v úrade pomerne dlho a Ježišovi učeníci mu ležali v žalúdku. Aj v Skutkoch apoštolov sa s ním stretáme znova vo 4. kapitole. Ježišovi učeníci ohlasovali Kristovo zmŕtvychvstanie. Kajfáš ich dal zajať. Považoval za nebezpečné, aby sa takéto správy šírili medzi ľuďmi. Kajfáš a jeho spolupracovníci vyzvedajú, ako je možné, že Peter a učeníci robia zázraky. Nakoniec učeníkom odporučia, aby už o Ježišovi nikde nehovorili. Vtedy sa Peter s Jánom vzoprú a povedia tú známu vetu: „Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha; lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“
No a na záver ešte k tej neúprosnej logike. Aj svätý Ján Pavol II. upozorňoval na to, že ľudia, ak sa vzdajú prirodzeného zákona, dokážu sa zhodnúť na strašných veciach a dokonca ich označiť za pozitíva. Za príklad dával zákony, ktoré vznikli v nacistickom Nemecku za Hitlera.
No kruté dohody nie sú vzdialenou minulosťou. Svätý pápež povedal veľmi jasne, že treba vznášať námietky proti neľudským zákonom, ktoré boli prijaté v parlamentoch súčasných demokratických štátov:
„Najbezprostrednejšie mi na um prichádza zákon o aborte. Keď nejaký parlament dovoľuje vykonať interrupciu a súhlasí so zabitím dieťaťa v matkinom lone, ide z jeho strany o vážne zneužitie právomoci vo vzťahu k nevinnej ľudskej bytosti, navyše pozbavenej akejkoľvek možnosti sebaobrany. Parlamenty, ktoré prijímajú podobné zákony, musia si byť vedomé, že prekračujú svoje kompetencie a nachádzajú sa v zjavnom konflikte tak s Božím, ako aj prirodzeným zákonom.“
