Slovami v názve tohto príspevku sa veľmi rada riadim a rovnako rada ich odovzdávam ďalej. Tieto slová – po miernej úprave – pochádzajú od mojej drahej babky.
Moja babka nemala ľahký život. Narodila sa na vidieku ako šieste zo siedmich detí v rodine jednoduchých roľníkov. Tvrdá práca v dome, na záhrade, v maštali, na poli a v lese bola s výnimkou nedieľ jej každodennosťou, či štípal mráz, alebo pálilo slnko.
Babku tvrdá poctivá práca bavila; bola zmyslom jej života. Najradšej zo všetkého sa starala o záhradu a pozemky za dedinou. Keď sa v jari alebo v jeseni neskoro večer vracala domov, voňala po čerstvom vzduchu, hline a zeleni.
Babka ťažko pracovala celý život a inak to nebolo ani po odchode do dôchodku.
Pred takými tromi dekádami, v čase môjho útleho detstva, supermarkety neboli úplnou samozrejmosťou, aspoň nie v zabudnutých regiónoch východného Slovenska. Preto kto na vidieku chcel niečo mať, musel si to vypestovať a dochovať.
Ako malá – mohla som mať sedem rokov – som jedného dňa babku vyhľadala s jasným zámerom: posťažovať sa na akúsi boľačku a vydrankať si od nej láskavé babičkovské pohladenie. Ako som len, ja nešťastnica, dopadla!
Babku som vypátrala, kde inde než v záhrade, keď práve rýľovala. Len čo nadišiel moment polminútového oddychu od lopoty s ťažkou pôdou, spustila som hlasné lamentovanie.
Babka s odpoveďou nečakala a neoblomne preriekla: „Keď ťa niečo bolí, chyť do rúk motyku!“ Zahanbila som sa tak, že zrazu som nepotrebovala ani pofúkať, ani pohladiť. Jej slovám som porozumela okamžite. a čím som staršia, rozumiem im tým lepšie.
Od babky som dostala veľa zlatých rád, no darmo, tá „motyková“ je mojím šampiónom, mojou srdcovkou.
Predsa však ako človek s vetchým fyzickým zdravím som si dovolila jemne ju upraviť: „Keď ťa bolí srdce, chyť do rúk motyku!“
Pre (do)vysvetlenie tejto rady si dovolím použiť výrok francúzskeho prozaika Françoisa de La Rochfoucaulda: „Fyzická práca oslobodzuje od psychických bolestí.“
Fyzická práca, ktorú sme schopní vykonávať možno ako jedinú aktivitu v stave smútku a trápenia alebo v období hľadania odpovedí na rôzne životné otázky, sa razom stáva modlitbou – modlitbou rúk, ktorá nás od našej vnútornej bolesti možno neoslobodí okamžite, ale zaručene nám od nej uľaví.
Už len mať poruke tú svoju motyku…
