Jedným z najvzrušujúcejších príbehov v celej Biblii je vzkriesenie Lazára.
Svätý Lazár je známy ako Lazár z Betánie, Lazár z Kitionu či Lazár Štvordňový. Meno „Lazár“ znamená „Boh je moja pomoc“. Len málokto sa tak verne stotožnil so svojím menom ako on. V Evanjeliu podľa Jána čítame, že Ježiš sa dozvedá, že jeho priateľ Lazár umiera. Keď prichádza do Betánie, Lazárovo telo sa už štyri dni rozkladalo. A predsa Ježiš volá Lazára z hrobu a jeho priateľ vychádza von na denné svetlo.
Tento príbeh sa číta každý rok vo východnej cirkvi počas osobitého dňa, ktorý sa nazýva Lazárova sobota. Ide o deň tesne pred Kvetnou nedeľou, ktorá predchádza Veľkému týždňu a oslavám Kristovho vzkriesenia na Veľkú noc, Paschu. Udalosť v Betánii je predobrazom toho, čo má prísť.
Starodávny hymnus Lazárovej soboty spája tento deň s Kvetnou nedeľou a udalosťami Veľkého týždňa:
Už pred svojím utrpením, Kriste Bože, dokázal si pravdivosť viery vo všeobecné zmŕtvychvstanie, lebo si vzkriesil Lazára.
Modernejšia ľudová pieseň z Blízkeho východu, ktorú možno počuť v chrámoch, hovorí k mestu Betánia:
Raduj sa, raduj sa, ó, Betánia, v tento deň k tebe prišiel Boh. Boh prišiel k tebe a v ňom sú mŕtvi oživení, lebo on je život.
Starozákonné proroctvo z Knihy proroka Ezechiela hovorí:
Vtedy si uvedomíte, že ja som váš Boh, keď pootváram vaše hroby a vyvediem vás z vašich hrobov, ó, môj ľud!
Svätý Atanáz píše:
Zdravas, Lazár, lebo Kristus ti dal túto veľkú česť nad všetkými, ktorých uzdravil. Tých priviedli k nemu a prosili ho o uzdravenie.
Atanáz tu poukazuje na niečo hlboké – všetci, ktorých Ježiš uzdravil, boli k nemu privedení alebo ho prosili o pomoc. Ale nikto ho neprosil, aby uzdravil Lazára. Nikto nečakal, že je to vôbec možné. No Ježiš išiel sám, z vlastného rozhodnutia, k hrobu svojho priateľa Lazára a vzkriesil ho z mŕtvych. Aká väčšia česť môže byť?
Prvou reakciou farizejov bolo, že začali plánovať, ako zabiť Ježiša aj Lazára, vzkrieseného z mŕtvych. Evanjelista Ján zaznamenal: „A veľkňazi sa rozhodli, že zabijú aj Lazára, lebo preň mnohí Židia odchádzali a uverili v Ježiša.“ Tam sa Lazárov príbeh v Písme končí.
Tu však nastupuje starokresťanská tradícia, ktorá rozpráva, čo sa stalo s Lazárom ďalej. Pre hrozbu smrti musel opustiť domov a utiekol na ostrov Cyprus do starobylého mesta Kition. Tam prežil zvyšok života, pretože ani po Kristovom vzkriesení nebol v Palestíne v bezpečí.
Niekoľko rokov nato chcel navštíviť svojich priateľov, no dozvedel sa, že pre neho stále nie je bezpečné vrátiť sa. Poslal teda loď, aby ich priviezla k nemu. Tými priateľmi boli Panna Mária a evanjelista Ján, ktorý sa o ňu vtedy na Ježišovu žiadosť staral.
Ich plavba však nešla podľa plánu. Loď sa dostala do búrky a skončila na malom polostrove v Grécku, kde niekoľko dní zotrvali. Miesto bolo krásne a Panna Mária sa tam modlila, aby sa stalo miestom modlitby. To miesto dnes poznáme ako Hora Athos – centrum mníšskeho života a duchovnosti už celé stáročia.
Keď Mária a Ján napokon dorazili na Cyprus, stretli Lazára, ktorý medzičasom bol zvolený za biskupa Kitionu. Vysvätili ho Pavol a Barnabáš, ktorí tam tiež prišli; Barnabáš sa neskôr stal biskupom na severe ostrova a zomrel ako mučeník. Panna Mária údajne Lazárovi darovala vlastnoručne vyrobené biskupské rúcha.
O Lazárovi sa traduje, že bol veľmi vážny a že sa takmer nikdy neusmial. Jediný raz, keď ho niekto videl smiať sa, bolo, keď pozoroval muža kradnúceho hlinený džbán z hrnčiarne. Zasmial sa a povedal: „Hlina kradne hlinu.“
Po tom, čo ho Ježiš vzkriesil, Lazár žil ešte 30 rokov. Pozoruhodný je aj tým, že má dva hroby: jeden v Betánii a druhý na Cypre. No na Cypre už nie je pochovaný, v 9. storočí boli jeho ostatky prenesené do Konštantínopolu. Cisár však ako dar pre obyvateľov Cypru postavil kostol, ktorý tam stojí dodnes, priamo nad niekdajším Lazárovým hrobom.
Storočia invázií križiakov a Osmanov v Konštantínopole spôsobili, že jeho relikvie sa stratili. Až v 70. rokoch 20. storočia pri reštaurovaní kostola na Cypre objavili pod oltárom niekoľko jeho pozostatkov. Hrob nesie nápis: „Lazár, štvordňový mŕtvy, priateľ Krista.“
Krásne na príbehu Lazára je, že sa o ňom opakovane hovorí ako o „priateľovi Krista“.
Lazárova sobota má dodnes hlboký vplyv na východnú kultúru. Každoročne sa v ten deň pečie chlieb nazývaný po Lazárovi v tvare človeka zabaleného v pohrebných plachtách. Menej často, no ešte stále sa v tento deň spievajú tzv. Lazárove koledy, keď deti chodia od dverí k dverám, spievajú a dostávajú veľkonočné vajíčka a sladkosti, ktoré si nechávajú na Veľkú noc.
Meno Lazár pretrvalo ako označenie niečoho, čo sa šokujúco vrátilo k životu. Avšak ako upozornili viacerí svätci, Lazárovo vzkriesenie bolo skôr oživením, nie konečným vzkriesením. Vrátil sa do života, ale opäť zomrel. Skutočné vzkriesenie ešte len príde skrze Krista.
Svätý Nikolaj Srbský napísal:
Náš Pán nie je len ten, kto vzkriesil telo, ale aj ten, kto vzkriesil dušu. Počas svojho života na zemi vzkriesil len niekoľko tiel, ale nespočetné množstvo duší. Keď prišiel na svet, takmer všetky duše boli mŕtve, a on ich svojou mocou oživil. Ó, Ježišu Kriste, naše jediné vzkriesenie a život, pomôž nám svojou mocou a milosrdenstvom, aby sme boli vzkriesení a oživení tebou k spáse a večnému životu. Tebe sláva a chvála naveky. Amen.
