Hovorí sa, že nielen z chleba žije človek. Do najnovšej epizódy podcastu priestCAST prijala pozvanie obľúbená kuchárka a autorka kníh Tinka Karmažín. V úprimnom a vtipnom rozhovore s otcom Miroslavom prezradila, prečo sa na pravú lásku oplatí čakať aj osem rokov a ako sa z panelákovej kuchyne s jedným metrom pracovnej dosky vypracovala až k tisíckam fanúšikov. Dozviete sa, prečo paradoxne práve na Vianoce pečie najmenej, aký je jej recept na sýtenie duše a prečo sviatky predstavujú viac otváranie sŕdc než veľkých darčekov.
Keď môžem prejsť rovno k veci, na čo ste vo svojom živote najviac čakali?
Na čo som čakala… asi na môjho manžela. Čakala som naňho dlhých osem rokov, pretože od prvého stretnutia až pokým mu došlo, že ma miluje, to trvalo osem rokov.
Viete, nám chlapom to niekedy trvá dlhšie.
Áno, je to možné. Ale myslím si, že všetko má v živote svoj zmysel. Oplatilo sa čakať a ja hovorím, že ďakujem za každú jednu slzu a čokoľvek ťažké, pretože som s tým teraz veľmi šťastná.
Tých osem rokov ste čakali, kým dôjde k rozhodnutiu, že si Vás vezme? Ako to bolo?
Nie, my sme chodili do spoločného spoločenstva ešte ako mladí tínedžeri, chodili sme na spoločné dovolenky cez Hnutie kresťanských rodín. On zvykne žartovať, že som bola ešte taká mladá „šumienka“, štrnásťročná, takže som ho nemala čím ohúriť. Od toho momentu priateľstva sme sa nevideli osem rokov. Keď sme sa potom stretli, už to išlo veľmi rýchlo, tá láska vzplanula rýchlo. Teraz sme spolu 15 rokov a 12 rokov sme manželia.
Mnohí Vás registrujú zo sociálnych sietí, kde máte vyše 250 000 sledovateľov. Ako sa vlastne Tinkine recepty začali?
Som neskutočne vďačná za svoju komunitu, že si ku mne našli cestu a majú vo mňa dôveru. Moje začiatky boli v malej kuchyni v činžiaku, kde som mala jeden meter pracovnej dosky. Na tom jednom metri som navarila, nafotila a napísala všetkých mojich prvých šesť kníh. Veľakrát som aj plakala, že prečo musím takto žiť, ale s odstupom času som za to vďačná. Naučilo ma to pokore a tomu, že ak po niečom túžite, nič vám nebude stáť v ceste. Dnes už mám deväťmetrovú linku a s nostalgiou spomínam na tú jednometrovú, ako rýchlo sa upratala.
Pamätáte si na úplne prvý recept, ktorý ste zverejnili? Ja si spomínam na svoj pokus spojiť gastronómiu s Božím slovom – párky s horčicou ako prirovnanie k horčičnému zrnku. (Smiech.) Aký bol ten Váš?
Ten párok v šikmom reze musel byť nádherný. (Smiech.) Úprimne, neviem, či si pamätám úplne prvé jedlo na sieťach, marí sa mi nejaká raw tortička s figami. Ale čo viem s istotou, môj úplne prvý recept v živote boli dolky, ktoré som ako 10-11-ročná priniesla maminke do práce ako neskorý obed.
Máte niečo z minulosti, čo by ste dnes v tvorbe urobili inak?
Je to veľa vecí, napríklad štýl písania. Čím viac varím, tým viac si uvedomujem potreby žien. Keď som začínala, chýbali mi v receptoch detaily. Recept typu „dajte všetko do misky a upečte do zlata“ je pre mladú gazdinú nepoužiteľný. Snažím sa knihy vylepšovať, byť sezónna a lokálna.
Blížia sa Vianoce a Vy máte novú knihu Vianočný príbeh. Musím povedať, že ma dostala už svojím obalom a kvalitnou väzbou. Potrpíte si na kvalitu?
Ďakujem za láskavé slová. Každá nová kniha je kus zo mňa, vložím do nej celé srdce aj hlavu. Záleží mi na kvalite obalu aj obsahu. Som veľký detailista, taký „Monk“ je pri mne len slabý odvar. (Smiech.) Musím mať podchytený každý detail.
V kuchyni veľa vecí na videu nevidno – krájanie, umývanie… Čo Vás z toho procesu najviac irituje?
Upratovanie ma „ubíja“. (Smiech.) Môj celoživotný sen je samočistiaca domácnosť. Často zdieľam na „storkách“ ten neporiadok, aby mamičky videli, že v tom nie sú samy a že bojujeme každá jedna. Varenie mi prináša radosť, upratovanie už menej, najmä pri malých deťoch, ktoré nám rozoberajú obydlie na súčiastky.
Keďže sme už v predvianočnom čase, koľko druhov koláčov pečie Tinka Karmažín na svoj štedrovečerný stôl?
Priznám sa, že ja na Vianoce pečiem málo. Vianočnú knihu som písala v lete pri 40 stupňoch, rúra išla 12 hodín denne. Pred Vianocami pečiem pre fanúšikov online recepty od polovice novembra. Takže keď príde 24. december, máme za sebou už dvoje Vianoce a všetko zjedené. Vtedy nastupuje moja maminka, ktorá nám napečie.
Keď k Vám príde návšteva, čím sa prezentujete? U mňa je to pizza, to je moje must have.
U nás je to plný stôl, 4-5-6 chodov, od príchodu až po odchod. Mám rada, keď si môžem hostí uctiť jedlom. Manžel sa niekedy hnevá, že sľúbim len dve veci a spravím sedem. V nedeľu je u nás klasikou pečené kura s ryžou, ktoré pečie môj manžel.
Stáva sa Vám, že sa Vám nechce variť?
Veľmi často. Vtedy máme obľúbenú reštauráciu na vývar, alebo robím „rýchlovky“ – čerstvé cestoviny s orechmi a cukrom, alebo pre manžela syrové čipsy (kôpky nastrúhaného syra upečené na plechu).
Zaregistrovali ste trend „stravovať sa ako apoštol“? Rozmýšľali ste nad nejakými duchovnými receptami?
Nepostrehla som to, ale asi to znamená jesť skromne. Jedlo beriem ako najväčší dar. Pán Boh nás chce 5-6-krát denne potešiť jedlom. Čo sa týka duchovných receptov, som ctiteľka Panny Márie a ona nás prosí sa v stredu a piatok postiť o chlebe a vode. Práve v pôste dokážeme vidieť veci, ktoré nevidíme, keď sme sýti.
Skúšala som sa na to pýtať umelej inteligencie (Chat GPT) a tá mi vygenerovala jedálniček apoštola: chlieb, figy, ryba z Galilejského jazera. Ale s Chat GPT sa nedá o varení hádať, minule mi chcela vymýšľať recepty, hoci nikdy nejedla. (Smiech.)
Mám pre Vás otázku, ktorú mi pre Vás, paradoxne, vygenerovala už spomínaná umelá inteligencia: Keby ste mesiac nemohli tvoriť recepty, ale iba kŕmiť svoju dušu, čo by ste robili?
To je nádherná otázka. Keby som nemohla variť, robila by som to, čo ma napĺňa hneď po rodine najviac – pomoc iným. Nezištná služba, charita. Ten pocit sa nedá kúpiť.
Vnímam, že vo svojej tvorbe neostávate len pri chlebe, ale idete aj do duchovna.
Áno, je dôležité nasýtiť telo, ale rovnako dôležitá je duša. Rozhodla som sa vydať knižôčky, ktoré povzbudia rodičov vychovávať deti v živej viere. Aby sme sa na každého človeka pozerali, akoby sme stretli Ježiša. Potrebujeme, aby mladí verili, lebo viera hovorí o láske a pokoji.
Na záver, Tinka, čo by ste odkázali gazdinkám pred Vianocami?
Aby si uchovali pokoj v duši a nenechali sa vyrušovať zhonom. Prajem vám láskyplný Advent. Aby ste aj cez chorobu dokázali oceniť zdravie, cez chudobu hojnosť a cez smútok šťastie. A hlavne: Vianoce, to nie je otváranie veľkých darčekov, ale otváranie našich sŕdc.
Celý rozhovor s Tinkou Karmažín nájdete aj v podcastovej verzii.
