Dvadsaťjedenročný Michal Jakubec, elektrotechnik na Trenčianskom hrade, sa od roku 2020 venuje amatérskej kampanológii i opravám príslušenstva zvonov a pôsobí ako zvonár vo farskom kostole v Trenčíne. V kontexte najväčšieho kresťanského sviatku sme mu položili zopár otázok.
Vráťme sa na chvíľu k Veľkej noci optikou zvonára. V čom je jeho úloha počas Veľkonočného trojdnia iná v porovnaní s iným obdobím cirkevného roka?
V katolíckej tradícii je to asi najviditeľnejšie na tom, že ide o jediný čas v roku, keď na dva dni úplne stíchnu zvony. U nás v Trenčíne, ako aj na väčšine územia Slovenska existuje tradícia tzv. uväzovania zvonov. Prebieha na Zelený štvrtok po večernej svätej omši.
Tento deň je typický tým, že sa prvýkrát od začiatku Veľkého pôstu (s výnimkou sviatku Zvestovania Pána 25. marca) spieva oslavný hymnus Glória. Počas slávnostného prelúdia aj samotného spevu sa rozozvučia všetky zvony kostola – od najmenších oltárnych cez sakristijný až po veľké zvony vo veži.
Vyjadrujeme tým radosť i vďačnosť za ustanovenie sviatostí, najmä Eucharistie. Tento krátky, ale o to slávnostnejší moment je zároveň predzvesťou Veľkonočnej vigílie a vedomia, že Kristus je víťazom nad smrťou.
Čo nasleduje po skončení slávenia na Zelený štvrtok?
Ihneď po hymne Glória sa prestane používať organ i zvony. Po skončení bohoslužby zvyknem aj osobne zaviazať srdcia zvonov lanom a vyjadriť tým aj vizuálne stíšenie a zahĺbenie sa do kontemplácie tajomstva Kristovho umučenia.
Myslím, že je dôležité práve dnes obnoviť túto tradíciu, pretože symbolika pomáha upriamovať ducha na to podstatné. K ďalším tradíciám patrí aj zastavenie odbíjania vežových hodín.
Dá sa to vnímať aj v perspektíve večnosti – Kristova obeta presahuje čas a jej zásluhou sú brány neba otvorené pre celé ľudstvo. Keď sa ponárame do týchto tajomstiev, čas akoby prestal plynúť.
Na Veľký piatok nastupuje rapkáč a klepáče. Mohli by ste ich priblížiť?
Ide o starobylú tradíciu, ktorá je, žiaľ, dnes už na ústupe. Pri dokumentačnej činnosti často vidím staré rapkáče zapadnuté prachom alebo pokusy o ich elektrifikáciu, čo je však zriedkavé. Väčšina farností používa len malé ručné klepáče. V Trenčíne sa nám podarilo tradíciu ručného rapkania obnoviť. Rapkáme ráno, na poludnie i večer, ako aj pred veľkopiatkovými obradmi.
Ako vyzerá taký rapkáč?
Je to drevený mechanizmus s kladivkami napojenými na valček s kľukou, podobne ako hracia skrinka. Otáčaním kľuky sa kladivká zdvíhajú a vytvárajú charakteristický zvuk. Pri elektrifikovaných verziách nahrádza kľuku motor. V niektorých farnostiach sa dokonca púšťa zvuk rapkáča z reproduktorov.
Aký je rozdiel medzi zvonom a rapkáčom z hľadiska počuteľnosti?
Veľký. Rapkáč je počuť najmä v okolí kostola, no nedosiahne tak ďaleko ako zvony. Ich zvuk sa šíri vďaka pohybu a rezonancii kovu. Rapkáč je statický a drevo nemá také rezonančné vlastnosti, preto je jeho zvuk tlmenejší. Aj tu však vidíme symboliku – namiesto plného hlasu zvonov počujeme jednoduché klepanie, ktoré môže pripomínať údery na kríž.
Vyvrcholenie prichádza na Bielu sobotu, však?
Áno. Cez deň sa ešte rapká, no večer počas Veľkonočnej vigílie sa pri speve hymnu Glória opäť rozozvučia všetky zvony. Pre mňa je to jedno z najkrajších zvonení v roku. Zvoní sa aj na záver slávenia vigílie pri procesii.
Na Veľkonočnú nedeľu sa už zvoní pravidelne, len slávnostnejšie. Hoci je to fyzicky náročné, vnímam to ako službu Bohu aj ľuďom. Mnohí mi hovoria, že zvony im pomáhajú prežívať liturgiu hlbšie.
Okrem služby zvonára sa venujete aj dokumentácii a sprístupňovaniu veží. Čo to zahŕňa?
Predovšetkým štúdium historických prameňov, prax vo zvoniciach a pokorné vedomie, že nie všetko dokážem vyriešiť sám. Dôležitá je spolupráca s kňazmi aj biskupskými úradmi.
Vnímam to ako službu Cirkvi. Sprístupňovanie veže má podľa mňa veľký význam najmä pre mladých. Pomáha im objaviť hodnoty viery aj histórie. Dôležité je však nezabudnúť, kým sme – zostať soľou zeme aj v dnešnej spoločnosti.
