Dnes sa v rímskokatolíckych kostoloch na celom svete čítajú pri svätých omšiach zaujímavé texty, Niežeby inokedy neboli zaujímavé, no tieto texty majú v sebe trochu iný náboj, než na aký sme zvyknutí.
Prvé čítanie je z Knihy proroka Jeremiáša. Starozákonný človek pozeral na svet inými očami ako my. Nastavovanie druhého líca mu bolo cudzie. Oko za oko, zub za zub, to bolo heslom jeho dní. Každá neprávosť musela byť potrestaná. Každá neprávosť teda rodila ďalšiu neprávosť a kolotoč pomsty a násilia nemal konca.
Jeremiášovi sa však nemožno čudovať. Žil v dobe, keď legendárny Nabuchodonozor zničil Judské kráľovstvo, keď vyplienil Boží dom – Jeruzalem i chrám. Prorok volá pomstu na svojich nepriateľov a čaká, že bude vykonaná, pretože urazili Boha a ničili Boží ľud.
Kresťanstvo s týmto konceptom neoperuje, kolotoč násilia vie zastaviť iba odpustenie. To je tá stopka, ktorá sa protiví ľudskej prirodzenosti, ale ktorú krvou spečatil Pán Ježiš Kristus, keď na kríži odpustil svojim vrahom.
Na odľahčenie spomeniem vtip, ktorý niekto priniesol na hodinu náboženstva, keďže sme si nevedeli zapamätať meno ničivého hnusáka Nabuchodonozora: Pýta sa pán farár detí: „Ako sa volal kráľ, ktorý zničil Judské kráľovstvo a Jeruzalem?“ Nikto sa nehlási, v triede je absolútne ticho. Pán farár začne našepkávať: „Na… Na… Na…“ Vtedy sa prihlási malý Móricko a hovorí: „Bol to zlý kráľ Nabruchumámozoľ…“
Odvtedy si jeho meno pamätám.
Žalm dnešného dňa sa nesie v podobnom duchu. V žalmoch rezonujú viaceré témy. Medzi najfrekventovanejšie patrí oslava Boha a jeho diela, ďakovné žalmy vyjadrujú vďačnosť za Božiu milosť, no existujú aj žalmy zaklínacie; žalmy, v ktorých autor zvoláva skazu na nepriateľa a jeho potomstvo. Tie zväčša decentne obchádzame, nepasujú nám do kontextu odpúšťania nepriateľovi, ale opäť prezrádzajú veľa o tom, ako uvažovali tí, čo tu boli pred nami.
V dnešnom žalme je prosba o silu a milosť od živého Boha, prosba o odolnosť, prosba o ochranu. Aby spravodlivý už viac netrpel. Spravodlivý človek má bližšie k Bohu, pretože aj Boh je spravodlivý. Keď sa rozšíri spravodlivosť, zloba hriešnikov stratí na sile.
V evanjeliu ide opäť o starý známy spor: o rozpoznanie znamenia čias, o rozpoznanie Ježiša ako Mesiáša.
Učenci teoretici ponorení v Zákone nie sú schopní pripustiť, že na Ježišovi by „mohlo niečo byť“. Zato Nikodém, ktorý sa s Ježišom rozprával a ktorý pochopil rozumom a precítil srdcom, že Ježiš je ten, ktorého očakáva celý svet, má sklon Ježiša brániť.
Sluhovia, ktorí pred farizejmi svedčia o Ježišovi, sú nedôveryhodní – sú to predsa len sluhovia. Nikodém je však iná liga. Pozrime však na to, ako Nikodém komunikuje.
Neprezentuje sa ako Ježišov učeník – to by stratil pred kolegami vážnosť. Ide na to ako znalec Zákona; operuje Zákonom. Pýta sa: „Odsúdi náš Zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?“
Farizeji na tento štýl rétoriky počujú, vstupujú s ním do debaty. Trochu ho podpichnú, ale nezhodia ho ako sluhov, ktorými absolútne pohrdli: „Nie si aj ty z Galiley?! Skúmaj a uvidíš, že z Galiley prorok nepovstane.“
Otázkou je, akým spôsobom svedčíme a rozprávame o Bohu. Akú vážnosť má naše slovo?
Sme ako tí nevzdelaní sluhovia, ktorí vieru brali emocionálne a vzdelanci ich odmietli?
Alebo sa snažíme mať mandát, erudíciu a vážnosť Nikodéma, ktorého slovo znepokojilo svet?
Alebo sme tí premúdrelí farizeji, ktorí pre zákony nespoznali Zákonodarcu?
Sú to ťažké otázky. Asi preto je také ťažké vieru žiť a také ľahké o nej hovoriť…
