V máji 1965 gruzínsky mních Gabriel urobil niečo, čo by dnešná spoločnosť považovala za extrémizmus. Urobil niečo nevhodné a poburujúce. Dávno predtým, než sa objavili klimatickí aktivisti lejúci paradajkové polievky na obrazy Van Gogha, dávno predtým, než sa objavili ľudia manifestujúci za práva ženy zabíjať svoje vlastné deti, bol tu mních Gabriel.
Počas prvomájových osláv, keď davy ľudí kráčali námestiami, oslavujúc socializmus, sa počas tejto komunistickej procesie v podrjasniku vyšplhal k dvanásťmetrovému portrétu Lenina, ktorý visel na budove Najvyššieho sovietu Gruzínskej SSR. Oslavujúcemu ľudu doprial pohľad na obrovskú tvár Lenina, ktorá o chvíľu mizla v plameňoch. Tvár premieňajúcu sa na dym sprevádzali jeho slová oslavujúce Krista. Nekázal o pokroku, ale o pokore, nie o víťaziacom človeku, ale o ukrižovanom Bohu.
Jeromonacha Gabriela zmlátili, zatvorili a vyšetrovali. Keď od neho žiadali, aby priznal, že konal na príkaz Cirkvi, otec Gabriel všetky tieto obvinenia odmietal a tvrdohlavo opakoval svoje priznanie: „Úcty je hoden iba Boh.“
A potom – ako každý správny svätec – skončil v blázinci. Nie preto, že by hovoril s hlasmi vo svojej hlave, ale preto, že počul hlas Boha. Lekárska správa pokrokového štátu bola stručná, jasná a prorocká: „Psychopatická osobnosť, viera v Boha a v anjelov.“
A tak tu máme svätého Gabriela Psychopatického, muža, ktorý veril v neviditeľné, obetoval sa pre večné a odmietol sa klaňať pominuteľnému. Bol bláznom v dobe racionalistov, fanatikom v ére prázdnych sloganov, rebelom proti útlaku uniformity.
Dnes už na vládnych budovách nevisí Leninova tvár, ale vlajky pestrofarebných dúh. Nevisia len na stenách, ale svietia z našich obrazoviek. Nežiadajú iba revolúciu, ale aj našu pozornosť. Nepotrebujú gulagy, lebo majú notifikácie.
Namiesto Leninovej tváre podstupujeme procesiu v mene úspechu, zdravia, mladosti, tolerancie alebo produktivity.
Vzdelaných ľudí, ktorí vešajú vlajky súčasných idolov, máme dosť. Lepia bilbordy, organizujú zhromaždenia a iniciujú pochody. No málo je dnes „psychopatických bytostí veriacich v Boha a anjelov“.
Byť dnes obyčajným veriacim neznamená byť staromódny. Znamená to byť nebezpečne neaktuálny.
Znamená to veriť, že existuje pravda, ktorá sa nemení podľa ankiet, prieskumov a odborných štúdií.
Znamená to veriť, že človek nie je boh, že sláva nepatrí influencerom, ale tomu, kto zomrel na kríži.
„Urobil som to preto, lebo nie je možné takto zbožšťovať človeka,“ povedal otec Gabriel o svojom čine. „Tam, kde bol portrét Lenina, má byť Ukrižovanie Krista. Namiesto ‚Sláva Leninovi!‘ má byť napísané ‚Sláva Pánovi Ježišovi Kristovi!‘, lebo sláva človeku nie je potrebná.“
Už to nie sú portréty Lenina. Sú to portréty nás samých, selfíčka, profilovky, statusy, ktoré slúžia ako moderné ikony. A keď niekto príde a spýta sa, prečo nie je na tom mieste ukrižovaný Kristus, označíme ho za fanatika. Alebo za toxického náboženského extrémistu. Alebo za neurotického kresťana s poruchou osobnosti.
A predsa, možno je to práve to, čo svet potrebuje. Viac ľudí, ktorí sa nehanbia veriť v Boha. Viac takých, čo sa neboja povedať, že sláva patrí Ježišovi Kristovi, a nie človeku. Viac ľudí, ktorí sa nechcú len prispôsobiť, ale obetovať. Lebo, paradoxne, najväčšie šialenstvo dnes nie je veriť, že Boh existuje. Najväčšie šialenstvo je veriť, že život nemá zmysel, že smrť je len konečný bod, že zlo je vecou názoru a že dobro je len kultúrny konštrukt.
A ty? Aký portrét visí v tvojom vnútri? Kto je na tvojej stene?
Niekedy je najväčším aktom viery zobrať zápalku. Možno dnes svet potrebuje viac ohňa. Nie toho, ktorý ničí, ale toho, ktorý oslobodzuje.
Priatelia, prajem nám všetkým rovnakú diagnózu. Nech každý kresťan má vo svojej zdravotnej karte napísané: „Psychopatická osobnosť, ktorá verí v Boha a v anjelov.“
