21. mája si Gréckokatolícka cirkev pripomína dvoch svätcov, ktorých mená poznajú svetové i cirkevné dejiny: cisára Konštantína a jeho matku Helenu. Východná cirkev ich nazýva „rovní apoštolom“. Ich životy neboli len príbehom moci a politiky, ale predovšetkým účinným svedectvom viery.
Konštantín: cisár, ktorý sa obrátil tvárou ku krížu
Narodil sa ako syn cisára Konštancia Chlora a kresťanky Heleny v čase, keď kresťanstvo bolo ešte prenasledované. Vyrastal v tieni pohanských bohov, no s rešpektom ku kresťanom. Konštantín nezačínal ako svätec. Jeho začiatky sprevádzali politické aliancie, vojenské výpravy a mocenské napätie. V roku 306 ho po otcovej smrti v Británii vyhlásili za cisára. Začal spravovať západ ríše, no cesta k zjednoteniu celej Rímskej ríše bola lemovaná vojenskými ťaženiami a náboženským hľadaním.
Rozhodujúcim momentom sa stala bitka pri Milvijskom moste v roku 312. Podľa rôznych prameňov pred ňou Konštantín vo sne alebo priamo na nebi videl kríž so slovami: „V tomto znamení zvíťazíš.“ Iné svedectvo hovorí, že videl svetelný kríž na oblohe s rovnakým nápisom v gréčtine. Na štíty svojich vojakov dal upevniť Kristov monogram a skutočne zvíťazil. Víťazstvo nad Maxenciom pripísal kresťanskému Bohu a kríž sa stal jeho vojenským aj osobným znakom.
O rok neskôr vydal so spolucisárom Licíniom Milánsky edikt, ktorý ukončil prenasledovanie kresťanov a zaručil im náboženskú slobodu. Po víťazstvách nad ďalšími protivníkmi – najmä Liciniom v roku 324 – sa stal jediným vládcom Rímskej ríše. Z pohanskej Byzancie urobil nové hlavné mesto Konštantínopol. A hoci nezakázal pohanstvo a sám ešte istý čas zostal pohanom, kresťanstvo sa pod jeho vládou stalo základom verejného života.
Konštantín si uvedomoval, že jednotu ríše nedosiahne silou, ale duchom. Preto sa usiloval o náboženský mier, riešil cirkevné spory a aktívne sa zapojil do organizácie cirkevného života. Najvýznamnejším prejavom tejto snahy bol Prvý nicejský koncil v roku 325, ktorý zvolal pre rozmáhajúcu sa ariánsku herézu popierajúcu božstvo Ježiša Krista.
Zišlo sa na ňom 318 biskupov z celého impéria. Medzi nimi aj vyznávači, ktorí prežili prenasledovania, a postavy ako svätý Mikuláš z Myry. Cisár sedel medzi nimi nie ako teológ, ale ako muž, ktorému záležalo na pravde. Pod jeho vedením bol prijatý Nicejsko-carihradské vyznanie viery, kde sa jasne hovorí, že Kristus je jednej podstaty s Otcom – homousios – pravý Boh z Boha pravého.
Konštantín zomrel na Turíce roku 337. Krst prijal až na smrteľnej posteli, po dlhom období prípravy. Pochovali ho v Chráme Dvanástich apoštolov v Konštantínopole, v hrobke, ktorú si pripravil uprostred pamätných nápisov apoštolov, akoby spojenia cisárskej moci a apoštolskej viery.
Helena: cisárovná, ktorá hľadala kríž
Osobitné miesto v dejinách Cirkvi patrí aj svätej Helene, Konštantínovej matke. Hoci bola pôvodom z prostého prostredia, jej viera a odvaha z nej urobili jednu z najvplyvnejších žien Cirkvi. Bola kresťankou ešte pred cisárovým obrátením a pravdepodobne zohrala významnú rolu v jeho náboženskom vývoji. Vďaka synovej úcte dostala titul Augusta.
Na Konštantínov príkaz sa v roku 326 vydala do Svätej zeme s cieľom nájsť pravý Kristov kríž. S pomocou jeruzalemského patriarchu Makária objavila Životodarný kríž, ako aj klince z ukrižovania. Tento objav zmenil dejiny kresťanskej úcty ku krížu. Časť relikvie zverila patriarchovi, časť priniesla cisárovi.
Okrem toho v Jeruzaleme a v Palestíne dala vyčistiť od pohanských stôp miesta spojené so životom Ježiša a Panny Márie a dalavybudovať chrám Božieho hrobu a mnoho ďalších chrámov na miestach spätých so životom Krista a Božej Matky. Po návrate do Konštantínopolu ešte rozdeľovala almužny a osobne obsluhovala chudobných.
Svätá Helena zomrela v roku 327. Jej telesné ostatky boli uložené v mauzóleu neďaleko Ríma, známeho dnes ako Tor Pignattara. Jej relikvie sú uchovávané aj v ďalších chrámoch sveta.
Konštantín ani Helena neboli dokonalí. Boli to ľudia svojej doby, zapojení do vysokej politiky, napätí a vojen. Práve tam vydali svedectvo evanjeliu. Konštantín zmenil kurz dejín – dal Cirkvi slobodu, uveril v Kríž, zasadil sa za pravú náuku. Helena zasa z Kríža urobila živú pamäť Cirkvi a jej služba v Jeruzaleme sa stala základom pútnickej tradície.
