Môže dať človek Bohu niečo, čo mu ako Stvoriteľovi všetkého nepatrí od večnosti? Určite nie! Je len jedna vec, ktorú Boh „nevlastní“ a ktorú si praje dostať od človeka ako slobodný dar: jeho lásku.
Pre slávenie svätej omše sú chlieb a víno potrebné podobne ako človek, ktorý je pripravený prijať dar plnosti Božieho života. Len tam, kde sa človek otvára, môže Božia láska nájsť priestor a naplno pôsobiť. V tomto zmysle „potrebuje“ Boh človeka tak ako chlieb a víno, aby jeho láska dosiahla svoj cieľ.
Tento aspekt svätej omše vyjadruje slovo obetovanie. Aj keď sú chlieb a víno nevyhnutné, nemožno ich jednoducho zamieňať s obetou, ktorou je celá Eucharistia. Lepšie je hovoriť o „príprave darov“. Chlieb a víno sa prinášajú a predkladajú, no obeta Cirkvi, o ktorej hovorí eucharistická modlitba, vyjadruje viac.
Postupne sa k samotnému prinášaniu darov pridali sprievodné modlitby, ktoré dostali názov „malý kánon“ – analógia k eucharistickému kánonu. Tie však mohli vzbudiť dojem, že už tu ide o časť obety svätej omše. Rozšírenie tohto rítu však malo dôležitý dôvod: bolo potrebné zdôrazniť hodnotu reálneho sveta proti gnostikom, ktorí ním pohŕdali.
Kresťanstvo nehlása spásu mimo života, ale spásu konkrétnych ľudí v konkrétnom svete. Preto sa aj „pozemské dary“ – plody zeme a ľudskej práce – prijímajú ako niečo vzácne.
Veriaci neprinášajú na omšu len chlieb a víno, ale aj dary pre Cirkev a chudobných. Aj tieto dary sa včleňujú do Kristovej obetnej cesty k Otcovi. Každý člen Cirkvi prináša do veľkej eucharistickej modlitby nielen seba, ale aj to, čo má a čo obetoval. Takto sa celá ľudská skúsenosť a svet každého človeka pozdvihuje do anafory – veľkého pohybu, v ktorom je celé stvorenie v Kristovi prinášané do života Trojice. Len v tomto zmysle možno hovoriť o „obetovaní“ – nie ako o pohanskom prírodnom obetnom dare, ale ako o pozdvihnutí celého sveta skrze človeka a Krista k Bohu.
Rôzne cirkvi tento moment liturgie vyjadrovali rôznym spôsobom. V severnej Afrike boli veriaci zapojení najviac: svoje dary prinášali priamo k oltáru. V Ríme ich, naopak, pápež a diakoni preberali od veriacich – len časť putovala na oltár, ostatné boli určené pre klerikov a chudobných. S týmto súvisí aj dar cisára Konštantína Lateránskej bazilike – „sedem strieborných oltárov“, na ktoré sa podľa siedmich rímskych diakonátov ukladali dary pre chudobných. Dokonca sa predpokladá, že vznik krížovej lode v bazilikách mohol súvisieť práve s potrebou priestoru na tieto „oltáre“.
Aj v stredovekej franskej liturgii sa po vyznaní viery formovala procesia, v ktorej veriaci prinášali svoje dary – od chleba a vína až po cennosti či listiny. Prinášaný chlieb však po zavedení nekvasených hostií nebol určený na konsekráciu. Od 11. storočia prevládla peňažná obeta, čo oslabilo symbolickú silu obetného sprievodu. Často sa to javilo ako povinná daň. Tento obrad však sprevádzal osobitný spev – Offertorium.
Až v nedávnej dobe sa takéto sprievody opäť oživili najmä počas pápežských liturgií v rôznych krajinách, kde ľudia prinášajú nielen chlieb a víno, ale aj dary pre chudobných a potreby Cirkvi. Niektorí teológovia sú presvedčení, že v bežnej farnosti je tento obrad stále málo rozvinutý a že by si zaslúžil hlbšie spracovanie, aby lepšie ukázal svoj význam v rámci svätej omše.
Pre porovnanie, byzantský Východ také úzke spojenie prinášania darov veriacimi s eucharistickou liturgiou ako Západ nevytvoril. Veriaci odovzdávali svoje dary ešte pred liturgiou slova, čo viedlo k vzniku osobitného a veľmi rozvinutého obradu prípravy darov – proskomídie. Tento obrad sa dodnes koná pri bočnom „prípravnom oltári“ (žertveník) a je sprevádzaný bohatou symbolikou.
Pripravené dary sa potom počas takzvaného Veľkého vchodu na začiatku liturgie veriacich prenášajú na oltár. Podľa byzantských stredovekých liturgických výkladov je proskomídia oveľa viac než len technickou prípravou potrebného chleba a vína. Až do detailov – napríklad v usporiadaní častíc na diskose (paténe) okolo „Baránka“ symbolizujúceho Krista – sa tu symbolicky znázorňuje Cirkev zhromaždená okolo Pána: spoločenstvo svätých, živých i zosnulých.
