Starší čitatelia, ktorí boli v mladosti miništrantmi a ešte sa učili latinské texty omše naspamäť, si určite spomenú na „Suscipiat“. Tento jazykolam nasledoval po výzve kňaza „Orate fratres“ po celkovej príprave obetných darov a pred modlitbou nad nimi.
Pri liturgickej reforme sa pôvodne uvažovalo o vypustení výzvy – veď ide o najstaršiu, ešte predkarolínsku vsuvku do rímskeho orda, ktorá má pôvod v galskej liturgii – i odpovede, ktorá pochádza zo stredovekej Itálie a do liturgie bola začlenená po Tridentskom koncile v Misáli Sixta V. Napokon sa však výzva aj modlitba za prijatie darov zachovali aj v obnovenej liturgii.
Historické pozadie
Keď veriaci v procesii prinášali svoje dary, kňaz k nim pridal aj vlastnú obetu a prosil o tichú modlitbu za seba. Odtiaľ pochádza aj formula, ktorá môže bez poznania tohto pozadia vyznieť trochu klerikalisticky, pretože odlišuje kňazovu obetu od obety ľudu: „Modlite sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zapáčila Bohu, všemohúcemu Otcovi.“ Na čo odpovedajú veriaci slovami: „Nech Pán prijme obetu z tvojich rúk na chválu a slávu svojho mena, na úžitok nám i celej svätej Cirkvi.“
Prosba, aby Boh prijal dary, má zmysel len vtedy, ak ich nepochopíme ako materiálnu obetu, ktorú by Boh „potreboval“. Dary chleba, vína a ďalších symbolických vecí majú význam iba vtedy, keď vyjadrujú odovzdanosť, vieru, dôveru a lásku tých, ktorí ich prinášajú. V skutočnosti teda nejde o to, aby Boh prijal samotné veci, ale aby prijal ľudí, ktorí ich prinášajú. Keďže nikto nedokáže veriť, dôverovať a milovať dostatočne, Cirkev prosí, aby Boh doplnil to, čo ľudskej slabosti ešte chýba.
Modlitba nad obetnými darmi
V minulosti, ale aj dnes pri veľkých slávnostiach sa veriaci zapájajú do procesie s darmi. Prinášajú ich „na Božiu česť“ a zároveň s nimi spájajú prosby a nádeje, že Boh odpovie na ich potreby. Každý prinášaný dar je tak spojený s úmyslom modlitby.
Po ukončení prinášania darov znovu vystupuje kňaz ako ten, kto všetky jednotlivé modlitby zhŕňa do jednej spoločnej, podobne ako v úvodnej kolekte. Modlitba nad obetnými darmi (lat. oratio super oblata) uzatvára obetnú prípravu a tematicky nadväzuje na celé dianie: prinášanie darov i účasť zhromaždenia. Zároveň prirodzene, bez ostrého predelu prechádza do prvej časti eucharistickej modlitby – prefácie –, čo je teologicky odôvodnené.
Preto pôsobí prekvapujúco, že v ranom stredoveku sa začalo toto modlitebné zhrnutie recitovať potichu – a tak vznikol názov secreta, „tichá modlitba“. Mohol tu pôsobiť aj vplyv antickej tradície: v Galii a Španielsku bolo pri procesii zvykom zachovávať ticho. Podobne vo východnej Liturgii svätého Jakuba spievajúci vyzývajú: „Nech všetko telo mlčí,“ kým sa kňaz potichu modlí. V starom chápaní sa totiž chvíľa, keď sa človek približuje Bohu so svojimi obetami, je najvhodnejšie spojiť s mlčaním.
Dnes sa modlitba nad obetnými darmi opäť prednáša nahlas. Spolu s kolektou a záverečnou modlitbou patrí do skupiny tzv. orácií, aj keď je zvyčajne formulovaná jednoduchšie než úvodná kolekta.
Cieľ modlitby nad obetnými darmi
Texty modlitieb nad obetnými darmi, ktoré sa používajú v dnešnej liturgii, majú rozmanitý pôvod. Mnohé pochádzajú zo starých liturgických kníh, iné sú prevzaté z diel cirkevných otcov. Nechýbajú však ani nové texty, ktoré vznikli v rámci liturgickej obnovy a sú svedectvom viery súčasnej Cirkvi. Avšak všetky majú spoločný cieľ: vyjadriť spojenie medzi darom, ktorý veriaci prinášajú, a obetou Krista, do ktorej je Cirkev v Eucharistii včlenená.
Pre súčasného veriaceho môže modlitba nad obetnými darmi na prvý pohľad pôsobiť ako krátka pasáž, ktorá sa rýchlo prečíta a ide sa ďalej. No v skutočnosti v sebe nesie veľmi hlboký význam. Pripomína, že prinášané dary samy osebe nie sú cieľom. Ich hodnota je v tom, čo vyjadrujú: že celé zhromaždenie sa odovzdáva Bohu a prosí, aby prijal a posilnil jeho vieru, nádej a lásku.
Preto aj prosba „Orate fratres – Suscipiat“ má stále svoju silu. Je pozvaním k tomu, aby sme neboli pasívnymi pozorovateľmi, ale aby sme sa do obety zapojili. Každý veriaci prináša nielen chlieb a víno, ale aj svoj život, svoju prácu, svoje radosti a starosti.
