Po Kyrie a slávnostnom speve Glória – ak je predpísaný, prichádza v omši chvíľa, ktorá je možno nenápadná, ale nesie v sebe veľkú silu: modlitba dňa, známa aj pod názvom kolekta (lat. collecta). Je to prvá zo série troch modlitieb, ktoré kňaz vyslovuje ako ten, kto predsedá zhromaždeniu – nielen liturgicky, ale aj duchovne; okrem modlitby dňa k nim patrí modlitba nad obetnými darmi a záverečná modlitba. Všetky tri sa nazývajú prezidiálne modlitby, pretože ich prednáša kňaz „v mene celého Božieho ľudu a všetkých prítomných“ (porov. Všeobecné smernice k Rímskemu misálu, AEM 32).
Na prvý pohľad ide len o krátku formálnu modlitbu, ale jej štruktúra a duchovná funkcia sú hlbšie, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Kňaz po výzve: „Modlime sa!“ mlčí a celá komunita stíchne. Nie je to len formalita: v tomto tichu každý predkladá Bohu svoje vlastné modlitby a kňaz ich potom symbolicky „zberá“ a predkladá v spoločnej prosbe. Práve odtiaľ pochádza aj latinské pomenovanie collecta – „zber“, „zhromaždenie“.
Liturgická tradícia nás učí, že modlitba dňa má byť vždy adresovaná Otcovi – skrze Syna a v Duchu Svätom. Tento spôsob modlitby nie je náhodný. Už synoda v Hippo (393) ho vyhlásila za normu liturgického modlenia.
Východná tradícia sa však vyvíjala trochu inak: tam sa modlitby často obracajú priamo na celú Najsvätejšiu Trojicu. Dôvodom bola polemika s ariánmi, ktorí popierali, že by Ježiš Kristus bol pravý Boh. Preto východní kresťania začali dôsledne vyjadrovať rovnosť Otca, Syna i Ducha Svätého – napríklad aj v známej malej doxológii „Sláva Otcu i Synu i Svätému Duchu“.
Na Západe sa však Rím držal tradičnej formulácie: modlitby sú adresované Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom. Tento jazyk je hlboko zakorenený v Písme, najmä v Liste Hebrejom (porov. Hebr 7,25), kde sa hovorí, že Kristus je prostredník, ktorý neustále prednáša naše prosby pred Otca. Samozrejme, takáto reč mohla byť nesprávne pochopená ako znižovanie Ježišovho božstva, čoho sa Rím vždy snažil vyvarovať.
Preto v závere modlitby dňa často zaznieva plná kristologická formulácia: „Skrze Krista, nášho Pána, ktorý s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.“ A zhromaždenie na túto modlitbu odpovedá svojím pevným „Amen“ ako pečaťou súhlasu.
Z liturgického hľadiska má modlitba dňa tvar klasickej „orácie“, teda štýlovo ustálenej, krátkej prosby s vlastnou rétorikou a metrikou. Nie je to improvizovaná modlitba, ale starostlivo formulovaný text, často s bohatou teologickou hĺbkou. V minulosti ich bolo v jednej omši často viacero, najmä keď sa prekrýval liturgický deň so sviatkom svätca alebo nedeľou. Až do liturgickej reformy Pia XII. v roku 1955 sa bežne prednášali dve či tri takéto modlitby za sebou, aby sa vyjadrila celá šírka daného liturgického dňa.
Dnes sa však v omši používa už len jedna modlitba dňa – a rovnako jedna modlitba nad obetnými darmi a jedna záverečná modlitba. Takýto krok priniesol väčšiu prehľadnosť a zrozumiteľnosť pre veriacich, hoci istá liturgická poézia v bohatosti viacerých textov sa tým pominula.
V súčasnosti sa často diskutuje o tom, či je štýl rímskych orácií ešte zrozumiteľný pre moderného človeka. v rámci liturgickej obnovy po Druhom vatikánskom koncile (porov. Sacrosanctum Concilium 23) sa preto začalo pracovať aj na nových modlitbách, ktoré by rešpektovali jazykové a kultúrne špecifiká jednotlivých krajín. Rímska forma však zostáva modelom, ktorý je potrebné zachovať ako základ.
Zaujímavé je, že dnešná liturgia umožňuje veľkú variabilitu modlitieb – najmä počas bežných všedných dní v období cez rok, ale aj pri detských omšiach, svadbách, krstoch či votívnych omšiach. v týchto prípadoch možno použiť aj špeciálne modlitby prispôsobené konkrétnej situácii. Dokonca sa odporúča – napríklad pri omšiach pre deti – upraviť text tak, aby mu deti rozumeli, pričom má zostať zachovaný liturgický ráz a podstata modlitby.
Modlitba dňa tak predstavuje vstupnú bránu k hlavnej časti svätej omše – k bohoslužbe slova a obety. Je tichým miestom, kde sa jednotlivé prosby veriacich zhromaždia do jedného hlasu. Nie je len úvodom, ale aj spojovníkom medzi spoločenstvom a Bohom. Pripomína nám, že všetko, čo sa na oltári udeje, nie je len obrad, ale duchovná komunikácia medzi nebeským Otcom a jeho zhromaždeným ľudom – skrze Krista a v sile Ducha Svätého.
