My tu pod Tatrami máme krásny vtip: Turisti sa cestou z túry pýtajú dievčatka, ktoré mesiace sú v Ždiari najchladnejšie. Dievčatko sa zamyslí a povie: „Júl a august. Lebo vtedy ocko nekúri v peci.“
Pred pár mesiacmi som zacítil cestou do fary dym. Pozrel som sa, odkiaľ to prichádzalo, lebo vykurovacia sezóna sa ešte nezačala. Dym prichádzal v hustých chumáčoch od rómskej osady. Vyrazil som sa tam pozrieť. Na východ od osady horela tráva a kriaky, plamene by som mal až nad hlavou.
Východný vietor presúval ohnivú líniu smerom k dreveným domčekom a hŕbam odpadkov za nimi. Je to smutný fakt, že v týchto komunitách fajčia aj deti vo veku 8+… Alebo iná neopatrnosť mohla stáť za tým. Desiatky spotených miestnych ľudí lopatami a mokrými handrami bojovali s ohňom. Zavolal som na tiesňovú linku, uistili ma, že už na tom pracujú.
Ani neviem, prečo mi to napadlo, ale vyrazil som do obchodu kúpiť niekoľko balení minerálnej vody. Aj bez ohňa bolo vonku neznesiteľne horúco. Kým som sa vrátil s nákupom, boli tam už hasičské autá a hasiči si profesionálne robili svoju prácu. Deti ma hneď spoznali. Pomohli mi vyniesť ťažké balíky smerom k požiarovisku.
Začal som rozdávať vodu. Obozretne ju odo mňa prijali aj hasiči, Rómovia sa nedali dvakrát núkať. Skoro bolo až málo pre každého, ale podelili sa. Hasičská technika bola neuveriteľne efektívna. Všímal som si, ako hasičov na slovo disciplinovane počúvali obyvatelia ohrozených obydlí. Dokonca pokojne spolupracovali medzi sebou aj rodinné klany, ktoré sa občas nie veľmi dobre znášajú, zvlášť keď sa čosi oslavuje a čo to popije.
Bol to paradox v porovnaní so skúsenosťou zdravotných záchranárov a lekárov, ktorí sa, žiaľ, občas v rómskych osadách tu na Spiši stretávajú pri výjazdoch s aroganciou, hrubosťou a niekedy aj agresivitou. Tá poslušnosť a podriadenosť bola neprehliadnuteľná. Je to hlboko v našej prirodzenosti, že keď ide o spoločné nebezpečenstvo, vieme veľmi rýchlo prekonať rozdiely a rozpory a až zázračne sa zrazu vytvorí zjednotenie tam, kde by to človek nikdy nečakal.
Toto ma zaujalo v evanjeliovom príbehu, keď Ježiš na pomedzí Samárie a Galiley narazí na skupinu desiatich malomocných. Keď vyslyší ich nástojčivú prosbu o uzdravenie, ukáže sa, že skupina je na vtedajšie pomery veľmi zvláštna. Malomocenstvo totiž nebola žiadna chrípôčka, bolo a je to smrteľné ochorenie s mimoriadne hroznými vonkajšími prejavmi. Vtedy absolútne neliečiteľné a preto sa spoločenstvo bránilo prísnou karanténou, keďže je prenosné z človeka na človeka najmä kontaktom. Bolo také nebezpečné, že sa dostalo aj medzi náboženské prikázania Mojžišovho zákona.
Lepra aj v dnešnej dobe predstavuje vážnu medicínsku výzvu a pre dlhú inkubačnú dobu a mohutné cestovanie sa občas objavuje aj u nás v Európe. Našťastie, reálne nie je až taká infekčná, ako ju vnímali v Ježišových časoch. No a tá pozoruhodnosť spoločenstva desiatich malomocných z Lukášovho evanjelia bola najmä v tom, že po zázračnom uzdravení sa vrátil poďakovať jeden z nich a bol to Samaritán. Z toho vyplýva, že skupinu tvoril minimálne jeden Samaritán. A keďže sa mali zároveň ukázať kňazom v chráme, aby im aj formálne zlegalizovali ich uzdravenie, boli v skupine určite aj nejakí Židia. Viacerí biblisti zastávajú názor, že v Ježišových časoch boli vzťahy medzi Židmi a Samaritánmi veľmi napäté. Boli na to náboženské dôvody, ale aj iné. Dnes by sme povedali, že genetické. Vzájomne sa izolovali a neboli zriedkavé ani násilné prejavy nevraživosti.
No túto skupinu spojila spoločná baktéria druhu mycobacterium leprae. Spoločný údel vydedencov, spoločná bolesť i trápenie s rovnakou chorobou. Ohrozenie, ktoré ich zasiahlo nezaslúžene. Možno aj ako dôsledok toho, že pomáhali chorým a sami sa nakazili. Nevieme. No sú na jednej lodi. Potápa sa rýchlejšie ako loďky životov zdravých bývalých priateľov, manželiek a snúbeníc. A zrazu nikomu z nich nevadí rituálne poškvrnenie sa kontaktom so Samaritánom. Ani jeho rodová línia pomiešaná s nežidovskými predkami. Samaritán zasa nerieši, či je pravý chrám v Jeruzaleme, alebo u nich doma, na hore Gerizim. Všetci cítia, že sú bratmi v rovnakom utrpení. A musia si pomáhať. Nikoho iného už nemajú…
Tak mi len napadlo, aké ohrozenie by muselo prísť na Slovensko, aby sme videli v tvárach svojich blížnych znova bratov a sestry. Nie agresívnych oponentov a oponentky skoro vo všetkom, na čo príde reč… Nestačí nám katastrofálna ekonomická situácia krajiny, nestačí nám demografická kríza, ktorá každého jedného z nás tvrdo zasiahne, ak nám Pán dopraje dožiť sa staroby. Nestačí nám roky neobnovovaná základná infraštruktúra krajiny.
Už si ani nepamätám, kedy som šiel cez normálny most: buď sú zúžené, hmotnostne výrazne obmedzené, alebo podopreté, aby nespadli… Zrážajú sa nám tu rýchliky a desiatky ľudí sa pri tom zraňujú. Starovekí Číňania postavili holými rukami v hrubom priemere asi 5 kilometrov čínskeho múra za rok, my so všetkými tými technológiami a strojmi sme len štyrikrát rýchlejší.
Do krvi sa povadíme ešte aj na vírusovej chorobe, ktorá si preukázateľne predčasne zobrala tisíce životov našich blízkych. Áno, na tej pandémii, keď sme si na začiatku strihali z rožtekov vysávačových vreciek amatérske respirátory a do retiazky spojenými gumkami do vlasov sme si ich pripevňovali na tvár. Nik s niečím takým ani nerátal. Veľkým ohrozením je aj to, že v susednej krajine zúri vojna, kde o päťdesiat rokov bude historikom úplne jasné, kto bol agresorom a kto obeťou.
Tak ako je jasné dnešným historikom, že druhá svetová vojna sa začala napadnutím Poľska 1. septembra 1939 a agresormi boli armády Nemecka, Sovietskeho zväzu (so šestnásťdňovým oneskorením) a vtedajšieho slovenského štátu ako satelitu Nemecka. A obeťou bolo Poľsko. Chladné fakty a bodka. No skúsil by to niekto vysvetľovať nahnevaným mladým hajlujúcim mužom v uniformách pochodujúcim cez vtedajší Krakov… My na Ukrajinu máme milión teórií, len aby sme tiež nemuseli pozrieť pravde do očí.
Tak len že by sme sa mohli poučiť od tých desiatich malomocných. Ba vo svetle Ježišovej lásky ich aj prekonať. Nech nás nespája len strach z kadejakých strašidiel, skutočných či vymyslených, a ešte k tomu nás združujúcich do vzájomne nevraživých táborov. Skôr nech nás všetkých ľudí dobrej vôle, pri rešpektovaní rozdielností, spája rovnaká láska k Bohu a k blížnemu. Tá definitívne uzdravila tú partiu malomocných. Vďačných i nevďačných.
