Keď sa začne hovoriť o voľbe nového pápeža, celý svet spozornie. Televízne stanice vysielajú špeciálne reportáže, spravodajské weby na svojich stránkach vytvárajú rubriky, analytici rozoberajú zoznam kardinálov ako futbalové tímy pred majstrovstvami sveta. Dokonca aj stávkové kancelárie vyvesujú kurzy na „favoritov“, akoby išlo o veľkú medzinárodnú súťaž, nie o duchovnú voľbu nástupcu svätého Petra.
Tipy sa hrnú z každej strany. „Je čas na pápeža z Ázie,“ hlásajú jedni. „Musí to byť muž dialógu a synodality,“ píšu iní. V hre sú známe mená ako Pietro Parolin, štátny sekretár Svätej stolice, či kardinál Matteo Zuppi, charizmatický biskup z Bologne s kontaktmi v Sant’Egidio. Veľa sa hovorí aj o kardinálovi Luisovi Antoniovi Taglem, filipínskom teológovi s dojímavými kázňami a blízkym vzťahom k médiám.
A predsa, uprostred tohto mediálneho ruchu zaznel ešte jeden tichý hlas. Hlas starého muža, ktorý nesie na pleciach nielen bremeno svojej biskupskej služby, ale aj kríž nespravodlivého väzenia. Kardinál Joseph Zen, emeritný biskup Hongkongu, človek, ktorý sa v Číne postavil na obranu slobody svedomia a viery, zverejnil v týchto dňoch list kardinálskemu kolégiu. V ňom jasne, pokorne a bez akéhokoľvek politizovania načrtol päť základných kritérií, podľa ktorých by mal byť vybraný budúci pápež.
Jeho slová nie sú obžalobou, ale výzvou. Nie sú útokom, ale načrtnutou skúsenosťou a bolestne poctivým pripomenutím, že Cirkev nemôže byť vedená niekým, kto sa viac bojí médií ako Boha.
Po prvé, kardinál Zen trvá na bezúhonnosti. Ak má byť pápež symbolom jednoty a morálnym hlasom vo svete, nesmie mať škvrnu na svojom mene. Ak je niekto spájaný so sexuálnymi, finančnými či politickými škandálmi, čo i len opakovane cez médiá, taký človek nemá čo hľadať na čele Cirkvi. A to platí aj pre tých, ktorých povesť je narušená ich tichým mlčaním vo veciach, kde mali konať. Pápež musí byť ako jeho biele rúcho – čistý a jasný.
Po druhé, budúci pápež nesmie byť závislý od hnutí, skupín či ideologických smerov. Má byť otcom všetkých, nielen predstaviteľom jednej duchovnej školy či frakcie. Nemá byť hlasom progresívneho tábora ani tradicionalistickej opozície. Má byť Kristovým nástupcom, ktorý zjednocuje, nie rozdeľuje.
Tretím kritériom je jednoduchá a zrozumiteľná viera. Viera, ktorú neohýba podľa módy, ale ktorú žije a hlása tak, aby jej rozumeli deti aj starci. Viera, ktorá je ukotvená v evanjeliu, nie v akademickej rétorike. Zen pripomína, že pápež nemá byť intelektuál, ktorý hľadá uznanie na konferenciách, ale učiteľ, ktorý posilňuje vieru jednoduchých ľudí.
Po štvrté, kardinál hovorí o otcovskej charizme. Cirkev nechce herca, ktorého slová znejú dobre pred kamerou, ale pastiera, ktorý vie, že nejde o neho, ale o Božieho Syna, ktorého úrad zastáva. Otcovstvo sa nedá zahrať. Vyžaruje z pokory, z pravdy, z lásky. Otcovská charizma nie je v teatrálnych gestách, ale v tichej sile ducha.
A napokon, budúci pápež musí mať skúsenosť a múdrosť. Nestačí, že niekto hovorí dobre alebo má úsmev. Potrebuje hlbokú znalosť Cirkvi, Rímskej kúrie, svetových kultúr, politických napätí a ľudskej duše. Skutočná múdrosť nie je vo vyhýbaní sa konfliktom, ale v schopnosti rozlíšiť pravdu a pevne pri nej stáť.
A keď si tieto kritériá človek prečíta úprimne a v modlitbe, uvedomí si, že mnohí z horúcich kandidátov sú vlastne vylúčení, aj keď ich kardinál Zen menovite nespomenul.
Pietro Parolin, muž diplomatickej jemnosti, je zároveň symbolom kontroverznej dohody s Čínou, ktorá v očiach mnohých podkopala svedomie trpiacej Cirkvi. Matteo Zuppi, mediálny miláčik, je úzko prepojený s hnutím Sant’Egidio, čo neprechádza cez kardinálovu prvú námietku. A Luis Antonio Tagle, ktorý má obrovský potenciál osloviť Áziu, je často vnímaný ako človek teologicky mäkký, viac zameraný na city ako na pravdu.
Nepriamo, ale jasne, Zenov list ich zo zoznamu vyradil. To, že svet žije voľbou pápeža, je dobrým znamením. Znamená to, že Cirkev má ešte stále dôležitú a možno oveľa nenahraditeľnejšiu úlohu, ako si my sami kresťania uvedomujeme.
Kardinál Zen nám doprial nahliadnuť do zákulisia voľby, no možno oveľa dôležitejší ako čas strávený lustrovaním jednotlivých kandidátov je čas strávený v modlitbe. Lebo teraz je náš čas. Čas detí, ktoré čakajú na príchod svojho otca. A nečakáme Parolina ani Saraha alebo Zena. Čakáme muža, ktorý stretol Krista a pozná k nemu cestu.
