Otázka, čo bude s deťmi, ktoré zomrú bez krstu, nie je len akademická. Bytostne sa dotýka rodičov po potrate, po náhlej smrti bábätka, ale aj všetkých, ktorí berú vážne vieru v krst ako nevyhnutnú cestu spásy.
Z učenia Cirkvi vyplýva, že štandardná cesta spásy vedie cez Krista a jeho Cirkev a konkrétne cez krst. Krst nás začleňuje do Kristovho tajomného tela a dáva nám účasť na jeho živote. Bez tejto účasti by človek nebol schopný žiť úplne spravodlivý život v Božej blízkosti.
Pri dospelých máme ešte nádej na takzvaný krst túžby – ak človek úprimne hľadá pravdu a túži po Bohu, no objektívne už nemôže prijať sviatosť. Pri malých deťoch je problém: nemajú sviatosť a nemajú ani osobnú, vedomú túžbu, lebo ešte neužívajú rozum. Na prvý pohľad to vyzerá bezvýchodiskovo.
Rovno do pekla?
Prví teológovia sa pokúšali odpovedať na základe Písma a Tradície. Svätý Augustín a viacerí západní cirkevní otcovia boli presvedčení, že deti bez krstu idú po smrti do pekla, lebo nemajú účasť na Kristovom živote.
Neskôr sa teologický prúd obrátil iným smerom. Východní cirkevní otcovia (napríklad Gregor Naziánsky) učili, že takéto deti síce nemôžu vojsť do neba, ale netrpia pekelné muky. Ich „trestom“ má byť len to, že nemajú možnosť hľadieť na Boha. V tomto zmysle sa vyjadril aj pápež Inocent III.: Dedičný hriech spôsobuje stratu videnia Boha, osobný hriech zas muky pekla.
Stredoveká scholastika – najmä Tomáš Akvinský – na to nadviazala učením o limbe. Limbus detí mal byť „okraj“ pekla, kde nepokrstené deti užívajú akúsi prirodzenú blaženosť, ale bez blaženého videnia Boha. Táto mienka bola v Cirkvi dlho bernou mincou, hoci nikdy nebola definovaná ako dogma.
Postupne sa však ukázali jej vážne slabiny. Ako možno hovoriť o skutočnom šťastí tam, kde človek nikdy neuvidí Boha, pre ktorého je stvorený? Navyše, Písmo ani Tradícia nepoznajú trvalý stav, ktorý by nebol ani nebom, ani peklom. A napokon: ak Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (porov. 1 Tim 2,4), je ťažké si predstaviť, že by neexistovala žiadna cesta k spáse pre deti, ktoré za svoj stav nenesú osobnú vinu.
Pokusy o iné riešenia
Teológovia preto hľadali ďalšie východiská. Objavila sa napríklad myšlienka „krstu túžby rodičov“ – že úprimná túžba kresťanských rodičov dať pokrstiť dieťa by mohla dieťaťu sprostredkovať krstnú milosť aj v prípade, že zomrie skôr, než ho stihnú dať pokrstiť. Neskôr sa hovorilo aj o túžbe celej Cirkvi, ktorá sa chce ujať každého dieťaťa.
Tieto úvahy môžu byť pastoračne povzbudivé, no zostávajú len teologickými hypotézami. Písmo ani definitívne učenie Cirkvi takýto „zástupný krst túžby“ výslovne nepotvrdzujú. Navyše by neriešili situáciu detí neveriacich rodičov.
Medzinárodná teologická komisia: Nádej, nie istota
Dôležitý posun priniesol dokument Medzinárodnej teologickej komisie z roku 2007 Nádej na spásu detí, ktoré zomreli bez krstu, ktorý na žiadosť pápeža Benedikta XVI. zverejnil Vatikán.
Dokument jasne hovorí, že:
- žiadna z doterajších teologických mienok (ani limbus) sa nestala oficiálnou náukou Cirkvi;
- krst zostáva normálnou a nevyhnutnou cestou spásy – tento dôraz sa nesmie oslabiť;
- zároveň však existujú vážne dôvody dúfať, že Boh má spôsob, ako zachrániť deti, ktoré zomreli bez krstu a nemohli byť pokrstené napriek túžbe Cirkvi.
Komisia pripomína tri isté body viery:
- Boh chce spásu všetkých ľudí.
- Spása sa vždy deje skrze Krista a jeho veľkonočné tajomstvo v sile Ducha Svätého.
- Nik nevstúpi do Božieho kráľovstva bez oslobodenia od dedičného hriechu.
Medzi týmito tromi pevnými bodmi zostáva priestor, kde nepoznáme presný Boží spôsob, ale máme nádej.
Môže sa dieťa rozhodnúť v okamihu smrti?
Súčasná teológia pripomína ešte jeden dôležitý rozmer: deti, ktoré zomierajú, odchádzajú z tohto sveta bez vlastnej viny, bez možnosti poznať Cirkev, krst či evanjelium. Niektorí teológovia uvažujú, že v okamihu smrti dieťa vstúpi do stavu, keď môže užívať rozum a slobodne sa disponovať pre Boha alebo proti nemu.
Nejde o predstavu „rozhodovania po smrti“, ktoré Cirkev odmieta, ale o pohľad na okamih smrti ako na proces, v ktorom sa spečaťuje morálny stav človeka. V tomto procese môže Boh dať dieťaťu schopnosť rozhodnúť sa pre dobro a prijať účasť na Kristovom živote – podobne, ako sa hovorí o implicitnom krste túžby u dospelých, ktorí túžia po pravde, ale počas života ju nespoznali.
Ak by sa dieťa v tejto chvíli slobodne otvorilo Bohu, neodchádzalo by z tohto sveta v „čistom dedičnom hriechu“, ale ako niekto, kto prijal Kristovu záchranu iným než sviatostným spôsobom.
Čo z toho pre nás vyplýva
Cirkev dnes nehovorí: „Vieme, ako to je.“ Hovorí dve dôležité veci:
- krst neodkladáme a berieme ho vážne, lebo je normálnou cestou spásy;
- deti, ktoré zomreli bez krstu, zverujeme s nádejou a dôverou Božiemu milosrdenstvu.
Nie je našou úlohou predpisovať Bohu, ako ma zachrániť človeka. Naším povolaním je dôverovať Božej láske, ktorá je mocnejšia než naše schémy, a urobiť všetko pre to, aby deti, ktoré nám boli zverené, mohli zakúsiť dar svätého krstu – a tie, ktoré o to prišli, odovzdať tomu, ktorý povedal: „Nechajte deti prichádzať ku mne! … lebo takým patrí Božie kráľovstvo.“ (Mk 10,14)
