Vydarené manželstvá predstavujú tie najkrajšie príbehy, aké je človek schopný s Božou pomocou vytvoriť. Pani Mária Paulíková takýto príbeh v 52-ročnom manželstve prežila. Dnes, dva roky po odchode manžela do večnosti, hovorí: „Často som mu hovorila: Ty si to najlepšie, čo mi Pán Boh dal. A keby sa ma teraz niekto opýtal: ‚Brala by si ho so všetkým, keby si vedela dopredu, čo bude?‘ Brala! Pretože on vždy stál zato! Môj muž bol výnimočný, a nie preto, že je mŕtvy. Ja som presvedčená, že je v nebi! Inak by sa mi nedalo ísť ďalej.“
Spoznali sa v roku 1968, keď sa zdalo, že krajina prežíva politické uvoľnenie. Miestom ich zoznámenia však nebola diskotéka ani výlet či škola. „On bol vysoký krásny chlap, ja som ho ako dievča, mladšie o päť rokov, zazrela na procesii Božieho tela. Niesol baldachýn nad Oltárnou sviatosťou.
Ja pochádzam z Ratkoviec (okres Hlohovec), on bol zo susednej dediny Žlkovce. V istom okamihu sa nám stretli pohľady: on sa pozrel na mňa, ja naňho. Nič viac. Bol to iba pohľad. Potom sme sa pár rokov spolu kamarátili, chodili sme ako mladí ľudia na dedinské zábavy. Ja však na náhody neverím.
Až po desaťročiach prežitých v manželstve, už keď bol vážne chorý, asi pred dvoma rokmi som sa ho opýtala: ‚Deduľko, keby si ma vtedy nebol stretol, mal si ty vôbec nejaké dievča?‘ A on sa priznal, že predtým nemal nikoho. Povedal mi: ‚Ja som chcel byť kňazom.‘ To mi vyrazilo dych. Nikdy to totiž nepovedal. Ale moja sestra pri našich rodinných sedeniach poznamenala: ‚Ferko, keby som ťa nepoznala, ani by som neverila, že ešte existujú takí chlapi, ako si ty.‘
Nefajčil, nepil. A keďže sme obaja pomáhali jednej staručkej babke, ktorá žila o poschodie nižšie pod naším bytom a každú sobotu sme ju vzali pod pazuchu aj do kostola, môj brat raz manželovi položartom povedal: ‚Švagor, staré baby a malé deti by si ty mohol aj spovedať.‘ On bol skrátka úžasný človek! Aj moja mama ho zbožňovala,“ s dojatím spomína na zosnulého manžela Mária Paulíková z Piešťan.
Pochádza zo šiestich súrodencov. Aj jej manžel bol z viacpočetnej roľníckej rodiny, bolo ich doma pätoro detí. Povahu vraj mal podobnú otcovi, mama bola v ich rodine „hlavou“, a čo povedala, to platilo. Jej manžel sa teda v mnohom prispôsobil a to sa zrejme „nalepilo“ aj na Františka Paulíka.
Vážna choroba ako nepozvaný hosť
Roky bol vedúcim Učňovského strediska v Piešťanoch, ale vzhľadom na svoju vieru a vzťah k Bohu mal v období totality v škole problémy, a tak aj svoje dve deti – syna a dcéru – museli „adaptovať“ tak, že sviatosti (krst, prvé sväté prijímanie, birmovku) prijali v dedinke, odkiaľ pochádza pani Mária. Zlom nastal po páde bývalého režimu, keď bol nedostatok katechétov.
František Paulík začal vypomáhať istej rehoľnej sestričke v škole na hodinách náboženstva, a keď biskupský úrad vyžadoval potrebné vzdelanie, doplnil si ho v Bratislave. Potom učil náboženstvo v Orvišti, filiálke Piešťan. „Deti ho zbožňovali. Keď už nemohol vyučovať pre barly, učiteľka, ktorá ho nahradila, nás doma občas navštevovala. Hovorila mu: ‚Ferko, čo ste robili s tými deťmi vy? Však mne nechcú chodiť na hodiny,‘“ zasmeje sa popri slzičkách v očiach pani Paulíková.
Sobášili sa, keď ona nemala ešte ani dvadsať. Vychovali dve deti, syn má dnes 53 rokov, je bezdetný, dcéra má štyri deti. Choroba, ako to už býva, zaklopala na ich dvere nečakane. „Nikdy sme mu nedali pocítiť, že má nevyliečiteľnú chorobu. Moji súrodenci aj naše deti ho brali vždy ako zdravého,“ vysvetľuje Mária z Piešťan. Po „príchode“ diagnózy, odborne nazývanej ALS, museli v byte na piatom poschodí prispôsobiť nielen kúpeľňu potrebám postihnutého Františka.
Amyotrofická laterálna skleróza je totiž neurodegeneratívna choroba, ktorá má významný vplyv na pohybovú schopnosť a kvalitu života a dochádza pri nej k postupnej degenerácii nervových buniek v mieche i mozgu. Je jednou z najničivejších porúch, ktoréovplyvňujú funkciu nervov a svalov. Neovplyvňuje však mentálne funkcie alebo zmysly (zrak alebo sluch) a nie je nákazlivá. Trpel ňou napríklad svetoznámy fyzik a kozmológ Stephen Hawking. V roku 2020 na ňu zomrel slovenský futbalový reprezentant Marián Čišovský vo veku 40 rokov.
Ako priznáva Mária Paulíková, spočiatku lekárom neverila. „Keď mi prvý raz, pred osemnástimi rokmi, oznámili jeho diagnózu, znelo to ako rozsudok smrti. Liek na túto chorobu totiž nie je. Štyri roky však potom prešli pomerne bez problémov, a tak som si hovorila: ‚Zmýlili sa, to nemôže byť pravda!‘“ Potom však už potreboval dve barly a manželia tušili, že napokon skončí na vozíku. Raz pred Veľkou nocou, keď spolu išli na krížovú cestu, spadol a zlomil si nohu v kĺbe. Nasledovala operácia a z vozíka už nevstal.
„To bolo sedemnásť rokov. Ale úžasných rokov, pretože Boh mi ho nechal až tých sedemnásť rokov. Nie štyri roky, ako lekári naznačovali, ale sedemnásť! Napriek chorobe bol vždy veselý a to, čo na ňom najviac obdivujem, bola jeho svätá trpezlivosť. Nikdy sa na nič nesťažoval. Bol usmiaty. Keď som sa ho opýtala: ‚Bolí ťa niečo?‘, iba prehodil: ‚Nie, som v pohode.‘
Nebol drobným človekom, a keď som s ním išla von, aj trikrát som ho prekladala z vozíka na vozík. Jeho domáci vozík totiž nevošiel do výťahu. A tak som ho viezla cez všetky pivnice v bytovke do posledného vchodu a tam som ho prekladala na elektrický vozík. To bolo pre mňa najťažšie, ale vždy sme to zvládli,“ loví ďalej pri rozhovore v spomienkach stále čiperná farníčka z Piešťan.
Úraz a manželova lekcia
Na otázku, v čom ju zmenila manželova vážna choroba, odpovedá: „Pochopila som, že život nie je taký jednoduchý, ako sme si ho predstavovali. A tiež som si uvedomila, že on je vážne chorý a ja sa musím prispôsobiť, nemôžem si robiť nejaké plány. Viete, kedysi som robila školníčku, potom pred jeho chorobou predavačku v potravinách a ľudia ma mali radi, bola som za každú srandu. Po jeho ochorení som zvážnela. Ale jeho som vždy vnímala ako výnimočného, v každom ohľade. Hovorievala som mu: ‚Ty si to najlepšie, čo mi Pán Boh dal.‘ A pán dekan k tomu vždy pridal: ‚Pán Boh dá vždy to najlepšie každému, čo má.‘
Býval zdravý, plný života. Aj v chorobe bol pre naše vnúčatká dvojičky, ktoré sa dcére narodili po pätnástich rokoch od druhého pôrodu, zábavným dedkom. Vozil ich na elektrickom vozíku na kolenách. Vnučka Alicka zakričala: ‚Dedko, pribrzdi, naskočím.‘ Prešťastná sa vozila s dedkom. Pripravoval vnučky aj na prvé sväté prijímanie,“ dozvedáme sa.
Situáciu v rodine však nečakane skomplikoval vážny úraz pani Márie: na priechode pre chodcov ju zrazilo auto. Mala 64 rokov a chystala sa do kostola. Ešte predtým chcela stihnúť lekáreň. Už tam nedošla. Najťažšie pre ňu bolo psychicky sa vyrovnať s novou „pozíciou“ – ženy s barlami. Radili jej psychológa, psychiatra, ona sa držala len toho, že „najlepšieho psychológa mám tam hore – a tak som išla za kňazom“.
Šoférovi odpustila. „Bola som doudieraná, ľavú nohu mi chceli odrezať. Ja som však plakala, že muža mám doma na vozíku, a ja zostanem bez nohy? Takže nohu mám, ale mám ju kratšiu. S chôdzou mám problémy, avšak zvládam to. Ešte osem rokov po mojom úraze a o barlách som sa starala o manžela s vozíkom,“ prehodí s poznámkou, že manžela obdivovala nielen pre jeho „svätú trpezlivosť“, ale aj pre nábožnosť.
„Keď zbadal, že som nervózna, nechal ma na chvíľu v kuchyni, on sa s vozíkom odsunul do obývačky. Tam máme po mojej babičke sochu Lurdskej panny Márie. Zvesil jej z rúk ruženec a pomodlil sa ho. Potom znovu prišiel za mnou s otázkou: ‚Už si sa upokojila? Môžeme pokračovať?‘“
Pani Mária nezabudne pripomenúť ani nezvyčajnú príhodu z okamihov, keď sa schyľovalo k voľbe nového pápeža, ktorým sa v roku 2013 stal práve kardinál z ďalekej Argentíny – Jorge Mario Bergoglio. Manžel pani Paulíkovej predpovedal, že si zvolí meno „pápež František“. Ona mu vtedy neverila a dodnes nevie, ako to mohol tušiť.
František Paulík bol pred nástupom vážnej choroby aj mimoriadnym rozdávateľom Eucharistie, rád chodil do kostola k jezuitom, kde sa cítil ako doma. Niekoľko rokov musel žiť aj s kardiostimulátorom, ktorý mu po dvanástich rokoch v Bratislave vymenili. „Ja som sa smiala, že mám dedka na baterky.
Netrápili sme sa preto, brali sme to všetko s nadhľadom,“ konštatuje. Za niekoľko týždňov po výmene strojčeka na srdce sa však začal cítiť horšie. Kardiostimulátor síce fungoval dobre, ale postupne mu odchádzali okrem rúk a nôh aj pľúca a krehli ďalšie orgány. „Na jar mi povedal: ‚Ja tu už dlho nebudem. Cítim to.‘ Kontrovala som mu poznámkou, či by ma tu chcel nechať samu.
A potom sa začalo striedanie pobytov doma a v nemocnici. Keďže už mal problémy s dýchaním a začal sa dusiť, potrebovali sme preňho dýchací prístroj, ktorý stojí vyše tisíc eur. Ale mala som ho sľúbený. Potreboval kyslík, pravidelné odhlieňovanie. Začala som vybavovať preňho týždňový pobyt v hospici u sestričiek v Trenčíne, kde by pár dní pobudol, kým v byte všetko pripravíme na nové podmienky a jeho nové potreby. Pobyt v hospici som vybavila, ale ísť tam nemusel, nedožil sa toho.
Zomrel večer predtým, ako ho tam mali odviezť na pár dní. Držala som ho za ruku, pri mne dodýchal. Po poslednej svätej spovedi už nevnímal. Ešte mne aj dcére niečo rozprával, ale už sme mu nerozumeli. Tiekli mu pritom slzy a rozhadzoval rukami, hoci dovtedy s nimi nevedel pohnúť. Zostala som pri ňom až do konca. V istej chvíli som mu povedala, držiac ho za ruku: ‚Deduľko, ak chceš, bojuj ešte, ja ťa tu ešte potrebujem. Ale ak už nevládzeš, odíď, choď do neba.‘“
Mária Paulíková netají, že sa v tej chvíli nevládala modliť, len prosila Pannu Máriu o pomoc slovami: „Otvor svoju náruč a zober si ho.“ „On Pannu Máriu zbožňoval, ruženec bola jeho modlitba. Keď dodýchal, uľavilo sa mi, lebo bol pokojný. Dlho som ešte pri ňom zostala.
Som vďačná Pánu Bohu, že sa to takto odohralo a že ho ochránil možno ešte od ďalších utrpení. Lebo on už mal aj preležaniny, nevládal dýchať, kŕmili sme ho, už sa na to utrpenie ani nedalo pozerať. Ale je zaujímavé, čo mi povedal neurológ, že pacienti s touto chorobou majú do samého konca ‚hlavu v poriadku‘. A naozaj, keď som sa ho pýtala na rodné číslo či dátum našej svadby, alebo telefónne číslo, všetko vedel. Keď zomrel, mal 76 rokov.
Najmä v poslednom období mi už s ním pomáhali aj deti, hlavne dcéra, ktorá býva bližšie: riešila nákupy, plienky. Hygienu a kŕmenie som zvládla aj sama,“ vykreslila posledné manželove chvíle pani Mária. Jej dojatie vzápätí vystrieda úsmev, keď si ešte spomenie na ich spoločné kávičky v centre mesta, kde chodili takmer denne. „On miloval to chodenie na kávu. A tak som ho každý deň vyobliekala, posadila na vozík a išli sme do mesta. Neraz tam postretal deti, ktoré učil. Kávičku a koláčik sme si vždy spolu užívali. Najmä keď sa v cukrárni dalo posedieť vonku.“
Pokora – najdôležitejší „recept“
Keď sa pýtame tejto statočnej ženy na jej „recept“ na šťastné manželstvo, bez zaváhania odpovie: „Pokora.“ A doplní: „Pokorne všetko vedieť prijať. Inak to nejde. Neviete tolerovať iného človeka, keď nemáte v sebe pokoru. Ja tomu receptu hovorím pokora.
Často nás navštevoval pán dekan a ja som mu hovorila: ‚Pán dekan, ja som nervózna a môj muž je taký dobrý, on bude určite v nebi. A ja kde?‘ A pán dekan odpovedal, že manželia prídu spolu na jedno miesto. Ja pevne verím, že on je v nebi. Veď čo by to bolo za život, keby sa všetko malo skončiť v čiernej jame na cintoríne? Ja si na cintoríne aj poplačem, ale vždy si pritom hovorím: ‚Ty tu nie si!‘ Dennodenne naňho s láskou spomínam, modlím sa, dávam odslúžiť sväté omše. Ozval sa mi aj pán dekan zo Slovenskej Ľupče, ktorý Ferka poznal, a napísal mi: ‚Bol úžasný. Často naňho spomínam.‘“
Márii Paulíkovej manžel chýba aj po obyčajnej ľudskej stránke: chýbajú jej jeho dotyky, povzbudenia, milé slovo. „Lebo ja som to niekedy ‚nedávala‘, bála som sa oňho. On mi však vždy hovoril: ‚Babuľka, dobre bude. Neboj, bude to v pohode.‘ Prišiel za mnou, objal ma, bozkal ma, jeho ľudská blízkosť mi neskutočne chýba.
Zomrel presne v deň, keď aj kardinál Jozef Tomko: 8. augusta v roku 2022. Naša prvá pravnučka sa narodila presne mesiac po jeho smrti. A keď prišla vnučka Slávka už ako tehotná k nám na návštevu, vždy jej dal krížik na tehotenské bruško. Predpovedal jej, že sa jej narodí dievčatko. Niektorí v rodine tomu neverili, a máme naozaj dievčatko!“ dodáva na záver dojatá Mária.
V živote týchto manželov sa v plnej miere naplnili slová z biblickej Knihy Sirachovho syna: „Šťastný je muž, ktorý má dobrú ženu, dvojnásobný je počet jeho dní. Statočná žena je radosťou pre svojho muža, jeho roky naplní pokojom. Dobrá žena je cenný podiel, Pán ju dáva ako dar tým, čo sa ho boja. Či bohatý, či chudobný, ak má dobrú myseľ, jeho tvár je jasná v každom čase.“ (Sir 26,1-4)
