Pri úvahách nad krásou liturgie nemôžeme obísť zásadnú vec, a síce materiálnu stránku. Naše telo, ale aj iné predmety hrajú pri bohoslužbách svoju nezastupiteľnú úlohu. Keďže sme však ohrození modernými izmami, zavše je vhodné položiť si otázku: „Je vôbec legitímne, aby sme na poli duchovných vecí hovorili o fyzickej kráse? Nie je, naopak, správnejšie zbaviť sa materiálnych predmetov, výzdoby, ako to urobili niektoré náboženstvá či konfesie?
Odpoveď na túto otázku bude zakaždým závisieť aj od antropológie, teda od toho, ako vnímame a chápeme človeka, ako chápeme samých seba. Pretože od tohto obrazu, aký mám o sebe, sa odvíja aj cesta a spôsob naplnenia, ktorý si následne vyberám.
Kto je to teda človek? Jedna z odpovedí, ktorá sa nám ponúka, je, že človek je vlastne oduševnené telo alebo – ak chceme – aristotelovsky a tomášovsky: anima forma corporis. Podľa tejto predstavy je človek teda živou dušou, ktorá sa navonok vyjadruje telom. Kresťanský Východ na tomto mieste hovorí o troch zložkách človeka a okrem tela a duše spomína aj ducha.
Nato, aby človek mohol vstúpiť do vzťahu so svetom, ľuďmi i Bohom samým, používa cestu svojho tela. Preto veľký teológ 20. storočia Romano Guardini hovorí, že telo človeka je reálnym symbolom jeho duše. Človek nemá dušu. Človek je duša, ktorá oživuje konkrétne telo. A až keď tento človek vstupuje do vzťahov so svetom, ľuďmi či Bohom, stáva sa jedinečnou osobnosťou. Iba cez svoje telo dostáva tvár, stáva sa konkrétnym TY pre iné JA. Telo teda slúži duši a duchu ako nástroj na vyjadrenie navonok, je akýmsi tlmočníkom do reči okolitého materiálneho sveta.
Súčasne je tu aj spätný chod. Cez telo duša a duch prijímajú impulzy. Okrem toho treba povedať, že telo samotné nepostačuje, aby človek mohol úplne vyjadriť to, čo chce duša a duch povedať navonok okolitému svetu. Rovnako šaty, predmet v ruke alebo aj priestor môžu poslúžiť ako nástroj na vyjadrenie duše. Inými slovami: stávajú sa akýmisi reálnymi symbolmi, cez ktoré sa duša snaží komunikovať s okolitým svetom.
A preto je telesná stránka taká veľmi dôležitá aj pre komunikáciu s Bohom. Lebo tu nás viac než inde ohrozujú rôzne spriritualistické postoje. Tvária sa často veľmi zbožne, ba dokonca sa snažia argumentovať aj citátmi z Biblie, ako napríklad: „Boh je duch a všetci, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v duchu a pravde.“ (Jn 4,24) Keďže je Boh duch, potom musíme predsa odstrániť všetko neduchovné, všetko materiálne, čo by nás mohlo zbytočne rozptyľovať.
Musíme odbúrať to telesné a zostať len na úrovni rozumu, myšlienok, uvažovania, pocitov… Tento smer je prítomný najmä v cirkvách, ktoré vzišli z protestantizmu 16. storočia. Práve tam sa preto položil väčší dôraz na Sväté písmo – dobre poznáme heslo Sola scriptura. To malo za následok, že sa z chrámov odstránili sochy, obrazy, teda všetko, čo by mohlo vyrušovať človeka v jeho komunikácii s Bohom. Táto cesta sa totiž chápala výlučne duchovne.
A ak sa niečo zmyslové malo ponechať, tak len z didaktických, teda náučných dôvodov. Toto zmýšľanie neskôr podporilo aj osvietenstvo. Viera sa pod týmito vplyvmi chápala ako vec osvieteného rozumu, teda racionálna záležitosť. A tak sa čím ďalej tým viac oddeľoval zmyslový svet od pokusov priblížiť sa k Bohu. A spiritualizmus bol na svete. Hlavnou jeho tézou je, že nič stvorené nemôže byť sakrálne. Nič z toho, čo je prístupné našim zmyslom, nás nemôže priblížiť, či dokonca priviesť k Bohu.
V najlepšom prípade slúži viditeľný svet okolo nás ako prostriedok pri učení, pri osvojovaní si nových poznatkov a vedomostí. Podobne ako keď deti učíme základom matematiky a pomáhame si pri tom hruštičkami a jabĺčkami. Spiritualizmus je však vcelku novým javom.
No až do začiatku novoveku človek vnímal viditeľný svet inak. Považoval ho za nositeľa posvätného. To materiálne a telesné sa považovalo za reálny symbol neviditeľného a duchovného. Stvorenú prírodu sme vnímali ako priestor, kde sa odohráva naše stretnutie s Bohom. Dokonca sme tvrdili, že bez stvorenia ako prostredníka by toto stretnutie s Bohom nebolo vôbec možné. Ono je tým potrebným medzičlánkom – základňou, na ktorej sa odohráva naše rande s Bohom.
Krása a dobro stvorenia pramenia v Bohu, ktorý je zdrojom všetkej krásy a každého dobra. Aj preto je pohľad východného kresťana zameraný práve na túto krásu, ktorú dokonca vníma ako jedno z mien Boha. Existuje veľmi pekný obraz, ktorý hovorí, že celý stvorený svet je oným horiacim kríkom, v ktorom sa starozákonnému Mojžišovi zjavuje Boh.
Celý svet je tak podľa tohto obrazu preniknutý a prežiarený Božím svetlom, podobne ako horiaci ker Božieho zjavenia. Stvorený svet môžeme teda vnímať ako ikonu Stvoriteľa. Boh všetko napĺňa a preniká, ako sa to modlíme v starobylej modlitbe k Svätému Duchu. Toto prenikanie Boha do svojho stvorenia neznamená jeho zničenie, ako by si niekto mohol myslieť. Naopak. Mohli by sme ho prirovnať k rozžeravenému železu. Ono je preniknuté ohňom, a predsa ďalej zostáva železom. Boh teda preniká svet, ktorý stvoril.
A toto jeho prenikanie nám umožňuje čítať materiálny svet ako spomenutý reálny symbol Božej prítomnosti. Svet tak môžeme vnímať ako chrám Božieho Ducha. Normou tohto prenikania Boha je práve Božie človečenstvo, teda ľudská prirodzenosť – telo nášho Pána Ježiša Krista. A tým sa vlastne dostávame k vrcholu Božej prítomnosti vo svete, k Eucharistii. Práve v historickom i eucharistickom tele Pána Ježiša Krista totiž prebýva Boh naplno. Telo Ježiša Krista – Eucharistia je dnes zdrojom a vrcholom každej komunikácie medzi Bohom a človekom.
Telo teda nie je hrobom duše, ako tvrdí spiritualizmus. Naopak, telo je nástrojom na vyjadrenie a komunikáciu duše. Ako píše filozof Martin Heidegger, človek existuje tým, že existuje, teda tým, že vychádza z útrob svojho ja, že sa vyjadruje prostredníctvom svojho tela. To si veľmi jasne uvedomíme pri samotnom slove vyjadriť. Keď sa vyjadrujem, dostávam na povrch niečo zo svojho jadra.
Keď niečo hovoríme, čiže keď pohybujeme jazykom, perami, keď zapojíme hlasivky, tak cez tieto telesné orgány z nás na povrch vychádza duchovná duša. Podobné môžeme povedať aj o pohľade – prostredníctvom očí do nás niečo vchádza, ale aj vychádza na povrch. Nie nadarmo hovoríme, že sa na svet pozeráme tak, akí sme sami. Lebo na svet sa nepozerajú naše oči, ale naše ja. A to isté platí aj o našich ostatných zmysloch.
Minimálne od čias osvietenstva sme sa však vybrali iným smerom – k obmedzovaniu matérie. To nezriedka zahŕňalo aj obmedzenie fyzickej aktivity človeka počas bohoslužby. Myslelo sa totiž, že rozum k svojej aktivite zvyšok tela takmer nepotrebuje. Nie nadarmo niektorí odborníci na históriu liturgie tvrdia, že „liturgická moderna sa začala kostolnou lavicou“.
Kým do zavedenia kostolných lavíc boli účastníci pri vykonávaní posvätného obradu prinajlepšom divákmi, teraz sa stali poslucháčmi. Spomeňme len siahodlhé kázne v rámci protestantských bohoslužieb v minulosti. Chrámová lavica sa doslova stala novým programom. Slúžila na „zafixovanie“ a znehybnenie tela, aby sa zatiaľ dalo ľahšie „popracovať“ na duši.
Ak nám totiž stačí viera, potom aj všetky ostatné telesné činnosti okrem sedenia a počúvania spásonosného Božieho slova stratili zmysel. „Sediace zhromaždenie je však prirodzene pasívne. Týmto postojom sedenia nie je pobádané k uctievaniu Boha, ale v najlepšom prípade k nejakému poučeniu,“ tvrdia kritici.
Prítomní diváci väčšinou len zvedavo (a občas aj nechápavo a znudene) sledujú hru, do ktorej nie sú zapojení. Okrem toho protestantizmus odstránil z bohoslužby takmer všetky telesné prejavy, ktoré zaváňali katolícky. Bohoslužba je teda podľa jeho chápania predovšetkým udalosťou, z ktorej sa treba naučiť niečomu zásadnému, a síce: posolstvu o smrti nášho Pána na kríži. Treba sa naučiť, že ak toto posolstvo prijmeme, začne do nášho života prúdiť zhora ospravedlňujúca Božia milosť.
Alebo si spomeňme na scenár, ktorý bol donedávna bežný. Účastníci svätej omše kľačali a mlčali, napäto hľadeli smerom k oltáru, pri ktorom človek obdarený výsadou kňazstva potichu vyjednával s Bohom „záhadnou“ rečou. Doslova cítite, že všetko, čo sa deje na oltári, vás v rozhodujúcej miere ovplyvňuje. No súčasne do vás dobiedza dojem, že čo kňaz vyjednáva s Bohom a ako to robí, ide akosi pomimo vás.
Náš Boh k nám teda hovorí aj cez materiálnu základňu. Božie slovo, ktoré počúvame či prijímame, je oblečené do šiat našich ľudských slov a cez zmyslové orgány preniká až do útrob našej duše, aby tam splodilo nový život. Tento Boží život sa potom prejavuje znova celkom konkrétne cez skutky lásky a milosrdenstva. A tým vlastne vzniká neustála premena a výmena. Moja premena na Boží obraz – výmenou za moju otvorenú dušu, moje otvorené srdce, môj otvorený život.
Skúsme na to myslieť, keď budeme nabudúce premýšľať, či do modlitby zapojiť aj telesný prvok alebo gesto. Nie je to len nezmyselný predpis či chrámová gymnastika. Má oveľa hlbší význam.
