Jedného dňa sa biskup plavil po mori. Nočná búrka ho zaviala na ostrov a tam stratil prehľad o tom, kde sa nachádza. Nasledujúce ráno, keď išiel zistiť, či na ostrove žijú nejakí ľudia, narazil na malú chatrč. Pred ním stáli traja starí muži. Jeden bol vysoký ako obor, úplne nahý, iba s bedrovým rúškom z lyka. Nižší z nich bol oblečený do handier. Tretí, zhrbený starec, mal na sebe roztrhaný kabát. Starci sa hlboko uklonili pred biskupom a ten ich požehnal. Ešte hlbšie sa uklonili, keď k nim biskup prehovoril:
„Povedzte mi, čo robíte pre spásu svojich duší a ako sa modlíte k Bohu.“
Starec a jeho menší brat sa len usmiali a povedali: „Ó, služobník Boží, nevieme, ako slúžiť Bohu, slúžime len sami sebe.“
„A ako sa modlíte k Bohu?“
„Modlíme sa k Bohu takto: Vy ste traja, my sme traja, zmilujte sa nad nami!“
Biskup sa usmial a pomaly, s patričnou trpezlivosťou a láskou ich naučil Otčenáš. Keď odplával na lodi s radosťou v srdci zo svojej záslužnej činnosti, ďakoval Bohu za to, že toto blúdenie malo vyšší zmysel. Podeliť sa o modlitbu Pána! Spokojne plával naspäť do svojej diecézy.
Ako sa tak plavil, zrazu jeden člen posádky uvidel, ako po mori beží nejaký človek. Bol to jeden z tých starcov – ten zhrbený. Akonáhle dobehol plaviacu sa loď, jeho radosť mu nedovolila spozorovať rozčarovanie celej posádky nad tým, čo práve vidia. Starec, nedajúc sa vyrušiť, prišiel za biskupom a opýtal sa:
„Otče, prepáčte, že vás vyrušujem, ale čo nasleduje po odpusť nám naše viny?“
Biskup v pokore padol pred vierou týchto obyčajných starcov. Padol nad hĺbkou ich viery, ktorá nepotrebovala žiadnu katechézu.
Tento krásny príbeh napísal Tolstoj. Pre nás je to skôr milá rozprávka, ktorá celkom nemá prienik s našou skúsenosťou. Vieme, že modlitba je základ nášho duchovného života. A vieme, že Cirkev tento základ prepracovala do najmenších detailov. Modlitbu vydestilovala do najrozmanitejších nuáns.
Zo svojho modlitebného menu nám ponúka modlitbu chvál, kde sa naše srdce rozpáli dojímavou melódiou piesne oslavujúcej nášho Pána. Ale takisto si môžeme vybrať kontemplatívnu modlitbu, kde minúta trvá večnosť a zistíme, kde všade nás môže svrbieť telo alebo koľko hluku človek dokáže počuť v absolútnom tichu. Máme modlitby prosebné, litánie, novény a deviatniky, akatisty a molebeny. Máme modlitby velebenia, klaňania, prosebné modlitby aj modlitby vzdávania vďaky.
Zdá sa, že modlitebník amatér nemá šancu, ak s krstom neobdrží aj niekoľko stoviek strán hrubý manuál modlitby. Veď to modlenie nie je len tak hocičo. Ideálne si treba privstať a modliť sa ešte pred východom slnka. Samozrejme, nie v posteli, veď čo by to bolo za modlitbu pod perinou? Pri rozhovore so svojím Stvoriteľom je slušné aspoň stáť, ideálne kľačať. Tí najväčší majstri však zaboria tvár do koberca a vystrú končatiny do tvaru kríža. Urobia prostráciu.
Modliť sa dá isto všade, avšak sú miesta, kde sa modlitbe viac darí. Počnúc kostolom, ideálne pred Kristom zarámovaným v pozlátenej monštrancii. A amatér modlitebník ostáva bezradne stáť pred bohatou ponukou, ktorú mu Matka Cirkev prestrela na stôl. Môže sa cítiť ako človek stredoveku, čo dostane smartfón, cez ktorý sa má dohovoriť so susedom z vedľajšej dediny.
Obtiaže modlitby zažívajú aj skúsení experti. Ich modlitba nefunguje. Signál je slabý, batéria vybitá. Nikto na druhej strane nedvíha. A tak meníme modlitby a skúšame sa dovolať opäť a zasa. Skúšame ružence, adorácie, lectio divina, navštevujeme chvály aj tridentské liturgie… A čím viac sa o modlitbe dozvedáme, tým viac sa v nej môžeme stratiť. Modlitba je dôležitou súčasťou kresťanského života, no zároveň býva náročná, mätúca a ťažká na zvládnutie.
Svätý Augustín síce povedal: „Modlitba je kľúč, ktorý otvára nebeské dvere.“ A Gregor z Nyssy modlitbu prirovnal k „dýchaniu duše“.
Mnoho ľudí sa chce viac modliť, ale nevie, ako to správne uskutočniť. Často počúvame o Ježišovej modlitbe, no nedostávame veľa pokynov, ako ju praktizovať alebo používať čotky. Niekedy otvoríme modlitebnú knihu a cítime sa zastrašení, keď vidíme množstvo strán a modlitieb.
V takých chvíľach je dobré spomenúť si na pravidlo kresťanského života otca Thomasa Hopka: „Modli sa tak, ako vieš, nie tak, ako si myslíš, že musíš.“ Konkrétny príklad toho, ako to vyzerá, môžeme tentoraz hľadať nie v Tolstého snoch, ale v skutočnom živote muža menom Simeon.
Simeon bol sirota, ktorý utiekol z Malej Ázie v roku 1922. Žil v Grécku v malej chatrči a od mladosti tvrdo pracoval, aby prežil. Bol jednoduchým človekom bez vzdelania, dokonca sa nikdy nenaučil čítať. Napriek všetkému si zachoval vieru v Pána. Každé ráno na ceste do práce navštevoval malý kostol. Pred ikonou Krista povedal: „Dobré ráno, môj Kriste, to som ja Simeon. Pomôž mi zarobiť na každodenný chlieb.“ A každý večer po práci opäť prišiel a povedal: „Dobrý večer, môj Kriste, to som ja Simeon. Ďakujem, že si mi dnes pomohol.“
Keď Simeon zostarol, dostal sa do nemocnice. Nikto ho nenavštevoval, ale povedal sestričke, že je to v poriadku, pretože ho každé ráno a večer navštevuje Kristus a hovorí: „Dobré ráno, Simeon, som Kristus. Buď trpezlivý.“ A večer: „Dobrý večer, Simeon, som Kristus. Buď trpezlivý.“ Tri dni pred smrťou mu Kristus oznámil, že si ho vezme k sebe. A skutočne, na tretí deň, keď bol s ním kňaz, Simeon povedal: „Kristus je tu.“ A pokojne zomrel.
Simeonov život ukazuje, že jednoduchá a úprimná modlitba, aj keď trvá len pár sekúnd, môže byť skutočným spojením s Bohom a zdrojom jeho milosti. Nemusíme sa nechať zmiasť zdanlivou náročnosťou modlitby. Vždy sa dá modliť sa srdcom a vytrvalo. Ak je srdce chladné a kvalita slabá, Kristovi sa dá venovať aj kvantita. Dá sa mu venovať čas. A tomuto daru náš Otec málokedy odolá.
Jednoduchá modlitba, ktorá je úprimná, môže premeniť celý deň. Zbytočné sú zložité a extravagantné modlitby, ktoré nevieme zosúladiť so svojím životom. Modlime sa jednoducho, aby sme sa mohli modliť stále. Modlime sa teraz.
