Udalosť vzkriesenia Ježiša Krista patrí medzi najdiskutovanejšie momenty ľudských dejín. Nie je len stredobodom kresťanskej viery, ale aj predmetom historického a filozofického skúmania. Jedným z najviac akceptovaných faktov, a to nielen medzi veriacimi, ale aj medzi mnohými historikmi a skeptikmi je, že po Ježišovej smrti jeho učeníci začali veriť a hlásať, že ho znova videli živého. Súčasný anglický biblista N. T. Wright často spomína, že najväčším dôkazom pravdivosti zmŕtvychvstania je rýchlo rastúci počet kresťanov.
Ich viera sa nezrodila v pohodlí alebo bezpečí, ale v atmosfére prenasledovania a nebezpečenstva, ktorá len posilňuje otázku: Čo sa to vlastne stalo, že títo ľudia boli ochotní za svoje presvedčenie trpieť a zomrieť?
Po Ježišovej smrti boli jeho nasledovníci zdesení, skrytí za zamknutými dverami. Tento stav zúfalstva sa však čoskoro zmenil na neohrozené ohlasovanie. Evanjeliá nám zachytávajú túto premenu, no naša pozornosť sa zameria na dôkazy mimo samotného biblického textu. Apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom zachytáva skoré kresťanské vyznanie viery, ktoré bolo známe už niekoľko rokov po ukrižovaní. Pavol však nie je len autor novozákonného listu: bol reálnou historickou osobnosťou, židovským farizejom, ktorý prenasledoval kresťanov a ktorého život sa radikálne zmenil po stretnutí so vzkrieseným Ježišom.
Jeho konverzia, historicky doložená aj mimobiblickými prameňmi, ako sú spisy Eusebia Cézarejského zo 4. storočia, je kľúčová. Pavol nebol súčasťou pôvodného kruhu Ježišových nasledovníkov, jeho obrátenie je preto svedectvom nepriateľa, ktorý sa stal svedkom. Táto zmena nemá paralelu v dejinách – človek, ktorý prenasleduje nejaké hnutie, zrazu prijíma jeho učenie, pričom zaň nakoniec aj umiera.
Prvotná cirkev nezostala nemou. Už v 1. storočí po Kristovi sa objavujú ďalšie svedectvá o vzkriesení. Klement Rímsky v liste Korinťanom okolo roku 96 píše, ako apoštoli ohlasovali vzkriesenie, ktorému verili a pre ktoré trpeli. Polykarp zo Smyrny, žiak apoštola Jána, píše okolo roku 110, že „Kristus trpel pre naše hriechy, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych“. Toto nie sú len prepisy evanjeliových príbehov, ale nezávislé svedectvá druhého pokolenia kresťanov, ktorí apoštolov osobne poznali.
Aj pohanské pramene, hoci sú opatrnejšie, potvrdzujú vieru prvých kresťanov vo vzkriesenie. Tacitus, rímsky historik, okolo roku 116 píše v Annales, že „Kristus, zakladateľ mena, bol za vlády Tiberia ukrižovaný Pontským Pilátom. Táto povera, aj keď potlačená, znovu vypukla…“ Pre Tacita bola viera vo vzkriesenie poverou, no nepopiera, že už v jeho dobe bola táto viera silne rozšírená.
Podobne Plínius Mladší vo svojom liste cisárovi Trajánovi okolo roku 112 opisuje kresťanov ako ľudí, ktorí „sa v určitý deň zhromažďujú pred svitaním a spievajú chválospevy Kristovi ako Bohu“. Hoci priamo nehovorí o vzkriesení, fakt, že uctievajú ukrižovaného ako Boha, nepriamo poukazuje na vieru, že Kristus smrť premohol.
Často sa kladie otázka: Mohli si to učeníci celé vymyslieť? Psychologické štúdie naznačujú, že vymyslená viera, najmä taká, ktorá vedie k utrpeniu, je veľmi nepravdepodobná. Je rozdiel zomrieť za niečo, čo sme sa naučili, a za niečo, čo sme videli. Moslimský atentátnik zomiera za ideál, ktorý mu niekto sprostredkoval. Učeníci zomierali za skúsenosť, ktorú sami prežili.
Dôležitým je tzv. kritérium zahanbenia: v antickom svete nebolo vhodné uvádzať ženy ako prvé svedkyne významných udalostí, keďže svedectvo žien sa pokladalo za menejcenné. Napriek tomu sú v evanjeliách práve ženy prvými, ktoré vidia prázdny hrob. Toto svedčí o autentickosti správy: ak by si to učeníci vymysleli, zvolili by mužských svedkov, aby bola ich výpoveď dôveryhodnejšia.
Zmienku o tom, že Kristus bol vnímaný ako niekto, kto sa po smrti zjavil svojim nasledovníkom, nachádzame aj u Luciana zo Samosaty, gréckeho satirika z 2. storočia, ktorý síce kresťanov zosmiešňuje, ale zároveň nepriamo potvrdzuje ich vieru: „Títo chudáci kresťania sú presvedčení, že budú nesmrteľní a budú žiť naveky… a ten ukrižovaný mudrc ich o tom presvedčil.“
Lucianova ironická poznámka je dôkazom toho, že viera vo vzkriesenie bola taká silná, že sa stala predmetom verejného posmechu, no aj napriek tomu nezanikla, práve naopak, prežila celé stáročia.
Vzkriesenie Ježiša Krista nie je len kameňom úrazu pre racionalistov, ale aj kameňom, ktorý sa stal základom viery miliónov ľudí. Skúsenosť učeníkov potvrdená mimobiblickými prameňmi, historickými analýzami a vnútornou premenou tých, ktorí za ňu položili život, je dôkazom, že nejde len o mýtus. Títo ľudia nemali žiaden prospech z klamstva, ich jediným „ziskom“ bola smrť. No napriek tomu verili, lebo videli. Ako však ja chudák kresťan 21. storočia uvidím Zmŕtvychvstalého? Som odkázaný na slepú vieru či Kierkegaardov slepý krok do tmy? Alebo sa uspokojím s Ježišovými slovami: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“?
To, že v západnom svete počty veriacich nestúpajú a napriek mnohým nepríjemnostiam, ktoré naša viera prináša, nik nemusí pre ňu ani prísť o hlavu, ani ho nestiahnu z kože, znamená, že živého Krista človek len tak neuvidí. Možno preto, lebo pozerá do svojho smartfónu, možno preto, lebo číta tento článok.
Zdá sa, že nato, aby si uvidel, stačí otvoriť oči, ale isto ťa to bude stáť krk. Ak ti ho nezotnú iní, o svoj starý život prídeš naisto.
