Rímskokatolícka cirkev si 4. marca pripomína sviatok svätého Kazimíra, poľsko-litovského princa, ktorý sa narodil 3. októbra 1458 v Krakove ako syn kráľa Kazimíra IV. Jagelovského a Alžbety Habsburskej.
Alžbeta, prezývaná aj „matka kráľov“, priviedla na svet štyroch synov, ktorí sa stali kráľmi. Kazimíra na túto úlohu pripravovali od detstva – jeho učiteľmi boli významné osobnosti ako známy poľský kronikár Jan Długosz, ktorý v ňom pestoval hlbokú nábožnosť a vlastenectvo, a taliansky humanista Filip Kallimach, ktorý mu vštepoval zásady politiky a diplomacie.
Hoci Kazimíra vychovávali pre kráľovský trón, jeho srdce patrilo Bohu a jeho ľudu. Ten ho napriek princovmu mladému veku nazýval „otcom a obrancom biednych a utláčaných“, keďže kráľovský syn s láskou pomáhal vdovám, sirotám, pútnikom i chorým. Jeho životopisec zdôrazňuje, že „záležitosti chudobných a utláčaných bral ako svoje vlastné“. Nikdy sa neodvrátil od človeka v núdzi ani napriek svojmu kráľovskému pôvodu.
Podľa dobových záznamov Kazimír žil v období, keď politická moc a bohatstvo neraz viedli k morálnemu úpadku. On sám zložil sľub čistoty aj navzdory tomu, že ho rodina a lekári naliehavo presviedčali, aby sa pre záchranu svojho zdravia oženil, keďže v mladom veku ochorel na tuberkulózu. Kazimír sobáš odmietol a ostal verný svojmu záväzku. Pre neho malo väčšiu hodnotu zachovať si čisté srdce než podľahnúť tlaku okolia. Bol presvedčený, že bohatstvo a moc sú tŕne, ktoré môžu zraniť dušu.
Ako vzdelaný a schopný diplomat sa zúčastňoval na politických rokovaniach, ale ako nádejný kráľ aj na vojenských výpravách. No jeho skutočným poslaním ako človeka veľkého srdca bola služba tým, čo trpeli. Avšak okrem toho, že svoje bohatstvo rozdeľoval núdznym, podporoval aj kostoly a kláštory.
Princ Kazimír napokon zomrel na tuberkulózu už vo veku 25 rokov 4. marca 1484 v Grodne (dnes v Bielorusku). Ľudia trúchlili, lebo stratili nielen kráľovského syna, ale aj človeka čistého srdca, ktorý bol ich oporou. On však ostal s nimi, keď po jeho smrti sa začali diať zázraky, ktoré napokon viedli k jeho svätorečeniu.
Keď po 118 rokoch v roku 1602 otvorili jeho hrob v rámci kanonizačného procesu, našli telo princa neporušené a pri jeho hlave pergamen s jeho obľúbeným mariánskym hymnom „Omni die dic Mariae“ (Každý deň povedz Márii). Tento nález ešte viac posilnil úctu k nemu.
V tom istom roku ho pápež Klement VIII. vyhlásil za svätého. Jeho relikvie uložili v Katedrále svätých Stanislava a Vladislava vo Vilniuse, odkiaľ ich v roku 1953 po zásahu sovietskej komunistickej moci, ktorá premenila chrám na múzeum a umeleckú galériu, preniesli do farského Kostola svätých Petra a Pavla na jednom z predmestí litovského hlavného mesta. Do katedrály ich vrátili práve pred 36 rokmi 4. marca 1989 za Gorbačovovej „perestrojky“.
Svätý princ Kazimír sa stal hlavným patrónom Litvy (od roku 1636), jedným z patrónov Poľska i matézskych rytierov, ako aj tých, čo sa venujú verejnej službe a vykonávajú moc. V roku 1948 ho pápež Pius XII. vyhlásil za osobitného patróna litovskej mládeže.
Zaujímavou súčasťou jeho odkazu je legenda o obraze svätého Kazimíra v katedrále, kde ho pochovali. Umelec, ktorý obraz maľoval, sa rozhodol zmeniť pozíciu Kazimírovej ruky, no pôvodná ruka sa vždy znovu objavila pod vrstvou farby. Keď sa to stalo trikrát, rozhodol sa nechať obraz so symbolickými troma rukami. Jedna z interpretácií hovorí, že Kazimír týmto znamením chcel poukázať na to, že život svätých sa vymyká pozemským pravidlám a často odporuje duchu tohto sveta.
Čím nás môže svätý Kazimír inšpirovať dnes? Jeho život nám pripomína, že svätosť nie je vyhradená len pre tých, ktorí žijú v kláštoroch alebo sa vzdali všetkého pozemského. Aj uprostred povinností kráľoviča Kazimír ostal verný Bohu, keď si zachoval čisté srdce a slúžil potrebným.
Nech je jeho príklad povzbudením pre nás všetkých, či už sme mladí alebo starí, bohatí alebo chudobní, aby sme konali spravodlivo, žili s čistým srdcom a nikdy neprestali hľadať Boha v každom skutku lásky.
Svätý Kazimír, oroduj za nás!
