Rímskokatolícka cirkev si 7. marca pripomína sväté Perpetuu a Felicitu, dve ženy, ktoré svojou vierou a odvahou vydali svedectvo o Kristovi až po mučenícku smrť. Ich príbeh, ktorý sa odohral v roku 203 v Kartágu (dnešné Tunisko), je jedným z najstarších zachovaných záznamov o mučeníctve kresťanov.
22-ročná šľachtičná Vibia Perpetua bola vzdelaná žena z poprednej rímskej rodiny a čerstvá matka, ktorá dojčila svojho malého syna, keď ju spolu s jej tehotnou otrokyňou Felicitou zatkli. Obe boli katechumenky, pripravovali sa na prijatie svätého krstu. Spolu s oboma ženami boli zatknutí a v domácom väzení v mestečku Thuburbo Minus pri Kartágu držaní aj traja muži katechumeni Saturninus, Secundulus, Revocatus, ktorí sa dobrovoľne prihlásili k viere. V tom období boli Perpetua s Felicitou pokrstené.
Ich zatknutie bolo súčasťou prenasledovania kresťanov počas vlády rímskeho cisára Septimia Severa (193 – 211). Kristovi nasledovníci vtedy čelili nielen fyzickým hrozbám, ale aj psychickému nátlaku. Perpetuin otec, na rozdiel od jej kresťanskej matky pohan, sa ju snažil presvedčiť, apelujúc na jej lásku k synovi a rodine, aby zaprela svoju vieru. No Perpetua rozhodne odpovedala: „Nemôžem sa volať iným menom než tým, čím som – kresťankou.“
Keď sa Perpetua, Felicita a traja mladí muži nechceli zriecť kresťanskej viery, odviedli ich do väzenia v Kartágu. Pridal sa k nim aj ich katechéta Saturus, ktorý v čase zatknutia nebol s nimi. Perpetua vo väzení zaznamenala svoje zážitky v denníku, ktorý je vzácnym historickým a duchovným svedectvom. Opisuje nielen fyzické utrpenie, horúčavu, surové zaobchádzanie a odlúčenie od dieťaťa, ale aj vnútorné vízie, ktoré jej dávali silu. V jednej z nich vystupovala po rebríku s ostrými zbraňami na každom stupienku, na ktorého úpätí ležal had – symbol diabla. So slovami: „Nepoškodí ma,“ prešla cez neho a vystúpila až do nebeskej záhrady, čo vnímala ako predzvesť víťazstva vo viere.
Felicita, ktorá porodila krátko pred popravou, bola rovnako pevná. Keďže zákon zakazoval popraviť tehotnú ženu, Felicita sa modlila, aby porodila skôr a mohla získať korunu mučeníctva spolu so svojimi priateľmi. Po pôrode zverila svoje dieťa do opatery kresťanskej rodiny.
Kým stýraný Secundulus zomrel vo väzení, Perpetuu a Felicitu spolu s ostatnými priviedli do arény v Kartágu, kde mužov roztrhali divé zvieratá a ženy spútané sieťami čelili besnej divej krave. Felicita bola zrazená k zemi, no útok zázračne prežila. Keď ich zviera nedokázalo zabiť, pri bráne amfiteátra ich napokon popravili mečom rímski gladiátori. Perpetua sama viedla ruku nerozhodného kata na svoj krk, aby dokončil svoj čin — akoby zdôrazňovala, že jej smrť je jej vlastným rozhodnutím z lásky ku Kristovi.
Už krátko po ich smrti bola nad ich hrobom v Kartágu postavená bazilika a ich mená boli zaradené do Litánií k všetkým svätým, no predovšetkým do starodávneho Rímskeho kánona, Prvej eucharistickej modlitby latinskej omše. Baziliku síce v 7. storočí zničili Saracéni, ale pri vykopávkach v roku 1907 sa našli jej zvyšky spolu so zachovanými náhrobnými nápismi Perpetuy, Felicity a ďalších martýrov.
Podľa tradície boli relikvie svätej Perpetuy v roku 439 prenesené do Ríma, odkiaľ ich v roku 843 arcibiskup Raoul z Bourges previezol do Opátstva Dèvres v Saint-Georges-sur-la-Prée v strednom Francúzsku. Po tom, čo opátstvo v roku 903 vyplienili Normani, bolo v roku 926 prenesené do Vierzonu, vzdialeného vzdušnou čiarou 10 km, a s ním aj relikvie svätej Perpetuy, ktorá sa stala patrónkou dnes 25-tisícového mesta. Odtiaľ boli tieto relikvie v roku 1807 opäť prenesené, tentokrát do miestneho Kostola Notre-Dame de Vierzon, kde sú uložené dodnes.
Perpetua a Felicita sú patrónkami matiek, tehotných žien, chovateľov dobytka a mäsiarov. Uctievajú sa aj v Katalánsku.
Sväté Perpetua a Felicita, orodujte za nás!
